believer

Banská Bystrica – ulice ktoré ústia na Námestie SNP – Lazovná ulica

Predošlý článok o Hornej Striebornej ulici bol podaný tak, ako ho napísal Emil Jurkovich, ktorý sa narodil v roku 1857 a do Banskej Bystrice prišiel o 25 rokov neskôr. Tak isto aj teraz som urobil výber z jeho popisu Lazovnej ulici, ktorú opísal v jednom zo svojich popularizačných článkov z dejín Banskej Bystrice.

Súbežne s Hornou Striebornou ulicou z námestia viedla voľakedajšia Badergasse – Lazovná ulica, ktorá sa od konca 18. storočia začala označovať Komitatsgasse – Župná ulica, a to podľa sídla župy, ktoré v nej bolo vybudované. Neskôr bola premenovaná na ulicu Petra Karla – podľa štedrého podporovateľa Starobinca sv. Alžbety. Podľa plánu mesta z roku 1587 táto ulica ešte nebola celkom zastavaná, keďže pozemok medzi domom číslo 28 na námestí (biskupská rezidencia) siahajúci až po dom číslo 7 stojaci na rohu Krížnej ulice (voľakedajšie mestské kúpele – Badstube) bol porastený stromami a patril k rínkovému domu. Na mieste domov číslo 10 – 8 – 4 (390–392) stojacich oproti Badstube sa nachádzajú 4 domy. Pozemok židovskej ľudovej školy je zasa záhradou tak, ako bol aj neskôr, kým tato škola nebola vybudovaná. Od župného domu až po mestskú branú stojacu pri dome číslo 19 je vyznačených sedem domov. Ulica musela pomerne dlho poskytovať takýto obraz, lebo až v roku 1640 sa začína s parcelovaním záhrady domu číslo 28. Prvými majiteľmi sú Krištof Mikoi, Adam Wallisch a Michal Senker; ti pozemok dlhý 20 a široký 14 siah kupujú za 288 zlatých od Jakuba Haintza, aby si tam postavili domy. Sú to domy číslo 369–371.

Na plané mesta z roku 1587 je vyznačený len jeden majiteľ domu stojaceho na mieste neskoršieho župného domu. Bol to dom Kolomana Ravasa, ktorého v rokoch 1584 – 1588 nachádzame medzi členmi vonkajšej mestskej rady a vieme o ňom, že daroval škole jednu záhradu.

Dom číslo 4 (392) nachádzajúci sa v bezprostrednom susedstve s rínkovým domom číslo 29 si postavil v roku 1752 hodinár Michal Krumm.

Najväčšou budovou na tejto ulici je župný dom (teraz je tam Štátna vedecká knižnica), ktorý bol postavený v roku 1768. Zákonný článok č. 73 z roku 1723 totiž nariadil župám stavbu sídelných budov, aby tam jednotlivé úrady, no najmä archívy mohli získať trvalý prístrešok. Župa sa však aj vtedy odvolávala na svoju biedu a stavať nechcela. Jej dôležité dokumenty a zápisnice sa pritom stále nachádzali pri jednotlivých úradníkoch, kde im hrozila trvala hrozba poškodenia, zničenia alebo straty. Požiar v roku 1761 nepoškodil župný archív, ktorý bol ešte stále umiestnený v prenajatom dome, ale župní pani vtedy už uznali odôvodnenosť jeho premiestnenia na bezpečnejšie miesto. Vtedy celý archív naložili na vozy a previezli do Zvolena. Túto okolnosť využila šľachta z južných oblastí župy, aby forsírovala zriadenie župného sídla vo Zvolene. Otázka stavby takéhoto sídla sa teda opäť dostala na program dňa. Chytil sa jej župan gróf Ján Erdődy, ktorý vo svojom liste datovanom 9. septembra 1761 vyzval šľachtu, aby už konečne získala pre župu vlastný dom. Sám za seba však odporúčal ako sídelné mesto Banskú Bystricu. V ďalšom liste datovanom o dva dni neskôr vyzval župu, aby venovala pozornosť dovtedy zanedbávanému archívu a vyzval ju taktiež, aby na vykonanie jeho nariadení vyslala komisiu. Toto priame nariadeniu už pohlo aj župu, ktorá sa 19. septembra uzniesla, že na župne zhromaždenia a uchovávanie archívu získa v Banskej Bystrici vtedajší Benického dom v Lazovnej ulici od Karola a Františka Benických za 2 000 zlatých. Keďže však peniazmi nedisponovala, vydala Benickému 6 % dlžobný úpis a vec riešila roky trvajúcimi splátkami. Ako vhodná sa však ukazovala aj kúpa susedného Pőnerovho (alebo Pevnerovho) domu, ktorého kúpna cena bola 1 800 zlatých. Dom vtedy patril Anne Pőnerovej, rodenej Kalmarovej. Ihneď po získaní pozemkov v roku 1764 sa pustili do výstavby a čiastočne do prestavby, pretože z Benického domu po požiari v roku 1761 zostali len holé steny. Župný dom bol dokončený v roku 1768 a v nasledujúcom roku doňho presťahovali zo Zvolena aj archív, ktorý umiestnili do miestnosti na prízemí. Tam bol uložený natrvalo. Za účelom uspokojenia duchovných potrieb najmä väzňov bola v župnom dome zriadená aj kaplnka, v ktorej vykonávali bohoslužby príslušníci jezuitského kláštora (curatores carcerum [= väzenskí duchovní]).

Spomedzi domov, ktoré sú na tejto ulici, je asi najvychýrenejší dom číslo 11 (374), dom levočskej bielej panej Júlie Géciovej a€jej manžela Jána Korponaia. Tento dom 10. mája 1701 daroval Krištof Kubíni s manželkou prisvojenému synovi Jánovi Korponaiovi a jeho manželke. Potvrdila to aj mestská sedria ako príslušný pozemkový sud. Noví majitelia dom zrekonštruovali s nákladmi vo výške 1 500 zlatých, rozšírili ho, na základe čoho opakovane žiadali o odpustenie meštianskych dani. Keď Júlia Géciova skonala na popravisku (za osudový poklesok z tohto života odstránená – píše kuriálna zápisnica z roku 1730), jej dom obsadil kráľovský fiskus pod zámienkou obžaloby z vierolomnosti, ba začal sud aj proti jej manželovi, ktorého sudca Ján Sentivani odsúdil na pokutu 4 798 zlatých, pričom tato suma mala byť darovaná Pavlovi Okoličánimu, resp. jeho potomkom.  V roku 1794 kúpil dom župný lekár Lišovíni za sumu 2 500 zlatých. Dom sa neskôr stal opäť majetkom Okoličániho rodiny.

Do začiatku 17. storočia za bránou v Lazovnej ulici stal rozsiahly majer, ktorý v minulosti patril popredným bohatým mešťanom – rodinám Guttovcov, Dreschlerovcov, Glocknitzerovcov. Na tomto pozemku bol potom postavený evanjelicky kostol, fara a škola.

Požiar v roku 1761 ušetril tieto budovy, no tie boli aj tak nahlodané zubom času a navyše sa ukázali byť tesne, takže si vyžiadali prestavbu a rozšírenie. 18. marca 1767 sa teda objavili pred mestskou radou delegáti cirkvi s požiadavkou povoliť rekonštrukciu fary pre jej katastrofálny stav. Mestská rada však nechcela rozhodovať v tejto veci samostatne, a tak odkázala cirkev na miestodržiteľskú radu. Keď miestodržiteľská rada 7. augusta 1767 vydala stavebne povolenie, cirkev sa ihneď pustila do stavby. Na stavbu kostola prišiel rad až potom. Je to najkrajšia pamiatka na pôsobenie superintendenta Pavla Rakšaniho.

Naľavo od braný v Lazovnej ulici vedie dolu pozdĺž mestských hradieb a záhrad úzky chodník ústiaci na námestie pred branou v Striebornej ulici. Domy tu však nestáli, iba v dolnej časti chodníka po jeho ľavej strane na mieste, kde sa nachádzala spoločná mestská a župná (neskôr len mestská) nemocnica (potom súkromný dom č. 3 na Striebornom námestí), stál dom mestského kata.

Mestská časť ležiaca za Lazovnou ulicou, ktorú križuje cesta vedúca do Turca a cez Šturec do Liptova, sa podľa mediarskeho hámra, ktorý tu fungoval po stáročia, označovala ako predmestie Hámor – Haunner.

Toľko z pera Emila Jurkovicha a ešte moje doplnenie:

Dom č. 7 – Kúpeľný dom postavili ako kúpeľný dom po roku 1505 za finančnej podpory banskobystrického bohatého mešťana M. Koningsbergera. Dom bol v 17. storočí a v 19. storočí prestavaný. Na stene nad schodiskom je Koningsbergerov erb.

V dome č.11 je pamätná tabuľa pripomínajúca, že tam býval a roku 1881 zomrel básnik Ján Botto. Je to dom kde žila aj Júlia Gécyiová, známa ako Levočská biela pani z románu Móra Jókaiho o ktorej je písané vyššie.

Na mieste terajšieho domu č. 12 stál predtým starý dom, v ktorom sa 30.5.1881 narodil významný slovenský historik a archivár Pavol Križko.

Dom číslo 32. V tomto dome zriadili 4. novembra 1829 prvú detskú opatrovňu, ktorá mala historické prvenstvo aj v bývalom Československu.  Na výstavbu prispeli viacerí mecenáši, medzi nimi napríklad aj rodina Zmeškalovcov 400 zlatými. V súčasnosti sídli v budove materská skôlka.

Bývalý Kúpeľný dom

Bývalý župný dom, teraz sídlo Štátnej vedeckej knižnice

Dom č. 32 – bývalá detská opatrovatelňa

Pohľad na Lazovnú ulicu. Vstup z Námestia SNP