believer

Banská Bystrica – ulice ktoré ústia na Námestie SNP – Horná Strieborná ulica

Pri hľadaní materiálov o uliciach ktoré sa napájajú na Námestie SNP sa mi dostal do rúk  článok z diela Emila Jurkovicha. Narodil sa v roku 1857 a do Banskej Bystrice prišiel ako 25 ročný profesor klasických jazykov. Učil na tunajšom  Vyššom katolíckom gymnáziu. Tento majster pera mal výrazný rozprávačský talent, ktorý využil pri písaní seriálu popularizačných článkov z dejín Banskej Bystrice pre tunajšie noviny. Venoval sa najmä štúdiu historického vývoja Banskej Bystrice, prispel k vybudovaniu Mestského múzea. Tu je popis Hornej Striebornej ulici, Špitalskej lúky, Dolnej lúky a  Pracharni z jeho pera. Lokality sú uvádzané ako ich nazval on.

Od námestia smerom na severozápad vedie voľakedajšia Silbergasse – Horná Strieborná ulica, neskôr premenovaná po prvom richtárovi mesta na ulicu Ondreja Heinczmanna. Na otázku, prečo sa pôvodne volala Striebornou ulicou, nie je známa odpoveď a vytvára sa len príležitosť na dohady. Zdá sa, že ju obývali len ľudia s chudobnějším údelom, lebo na základe súpisu z roku 1585 tu žilo iba niekoľko mešťanov, hoci podľa plánu mesta z roku 1587 sú už obidve strany ulice zastavané. Na východ je obrátených šesť, na západ osem domov.

Dom číslo 17 bol domovom posledného banskobystrického polyhistora Christiana Andreja Zipsera. Európsky ohlas jeho učenosti dokazuje aj návšteva panovníckej rodiny, ktorej pamiatku pre ďalšie generácie dokumentuje pamätná doska umiestnená nad vchodom jednej z izieb na poschodí. Slúži nám na pripomenutie, že veda si zasluhuje uznanie a ocenenie a aj to dosahuje. Tento dom poctený návštevou arcivojvodu Františka Karola, Jeho najvyššej svätej cisársko-kráľovskej vznešenosti 6. októbra 1821 a návštevou arcivévodu Jozefa, palatína uhorského, Jeho svätej cisársko-kráľovskej vznešenosti, so svojou manželkou arcivojvodkyňou Mariou Dorotou, rodenou princeznou z Wurtembergu, 22. augusta 1822.

Na konci ulice stála brána v Striebornej ulici a na námestí pred ňou zasa horný mlyn Starobinca sv. Alžbety stojaci na brehu potoka Bystrica. Na pravom brehu vôd Bystrice sa rozprestierala voľakedajšia Spitalwiese – Špitálska lúka, neskôr premenená na mestský park slúžiaci oddychu.

Ako naznačuje aj samotný názov, kedysi bolo celé územie spolu s okolitými záhradami majetkom starobinca. Zo starého pozemkového súpisu ešte jasnejšie vyplýva, že toto územie bolo vedené vcelku – lúka spolu so záhradami. Prvý, kto sa pustil do kúskovania tohto pozemku, bol márnotratný rektor Rafael Steger, ktorý podľa výrazu aus beweglichen Ursachen (pod ťarchou pádných dôvodov) uvedeného vo vtedajšej zápisnici mestskej rady začal jednotlivé čiastky územia prenajímať. Tento postup mestská rada ako jeho patrón 14. marca 1578 odobrila s ohľadom na to, že príjem rektorátu je veľmi skromný. Stanovená bola však podmienka zakazujúca výsadbu stromov a skladovanie siahovice s odôvodnenim: jestvuje obava, že sa tam Turci opevnia valom alebo podpália palisádu. V roku 1585 tam chcela mestská rada zriadiť chmeľnicu, ale o uskutočnení tohoto zámeru neskôr niet zmienky.

V roku 1825 mestská rada na prianie verejnosti začala výsadbu stromov po okrajoch lúky, aby ju mohla premeniť na promenádu. Komora poňala tento postup rady ako nevhodný najmä preto, že ako nájomkyňa tohto pozemku nebola vopred upozornená. Neskor však, zohľadniac verejnú mienku, pri uskutočňovaní tohto plánu nestavala prekažky.

Za mestským parkom pri stúpavej ceste vedúcej do Podlavic komora dala v roku 1742 postaviť pracháreň spolu s príslušnou strážnicou. Po predbežných rokovaniach komora vystavila 20. decembra 1741 zmluvu o prenechaní potrebného pozemku. V jej zmysle komora preberá od mesta pozemok o dĺžke 19 siah a šírke 16 siah na určený účel so záväzkom: ak by pracháreň neskôr zrušila alebo premiestnila inam, prevzatý pozemok bezpodmienečne vráti mestu. Komora sa ďalej zaviazala, že tam nikdy nepostaví ani výsek mäsa, ani výčap alkoholu a že dotyčný pozemok bude využívať výhradne na určený cieľ a napokon, že je zakázané počas výstavby pracharne, ako aj potom spôsobovať akékoľvek škody na okolitých pozemkoch. Nemusíme ani pripomínať, že mesto týmto počinom predišlo veľkému nešťastiu, lebo komora dovtedy skladovala pušný prach potrebný na banskú činnosť v bašte pod Komorským domom, čo zjavne predstavovalo neustálu hrozbu pre mesto. Katastrofa veľkých rozmerov by nepopierateľne aj nastala o dvadsať rokov neskor, keď sa bašta spolu s ohromným množstvom skladovaných povrazov a vosku stala obeťou besniaceho požiaru.

Tak toľko o Hornej Striebornej ulici a blízkeho okolia z pera Emila Jurkovicha.

V budúcom príspevku je na rade Lazovná ulica.