believer

Deň predtým, ako som mal odviezť dcéru na letisko do Budapešti, som sa úplnou náhodou dozvedel o jednom nádhernom mieste na Slovensku. Je to chránené územie Gavurky.

Ale pekne po poriadku.  Venujem sa geocachingu a preto, aby som využil cestu do Maďarska, teda skôr späť, pozrel som na nete kde sa nachádzajú po trase kešky (cache), ktoré netreba zdĺhavo počítať a ktoré ešte nemám odlovené. Našiel som obec Dobrá Niva, kde som na mape uvidel aj dve kešky, ktoré stačí zamerať a nájsť. Jedna z nich má názov Gavurky – háj pri Dobrej Nive. Ešte v ten deň som sa nečakane dostal k informácii, čo sú Gavurky. Následne som niečo o nich našiel  na nete a tak bolo viac menej rozhodnuté, kde sa zastavím cestou z Budapešti.

Gavurky sú najväčším zachovaným dubovým panónskym hájom na Slovensku. Doteraz som o tomto mieste nikdy nepočul,  aj keď ho od môjho miesta bydliska delí len 37 km. Nachádzajú sa v katastrálnom území obce Dobrá Niva a Sása, v okrese Zvolen. Toto chránené územie má rozlohu viac ako 50 hektárov a vek dubov sa odhaduje  na dvesto aj viac rokov.  Počnúc stredovekom,  asi do začiatku 19. storočia sa na pasenie dobytka, oviec, prasiat využívali riedke lesy, často dubové, pretkané malými lúčkami. Dnes sú už tieto miesta takmer zaniknuté, vymizli. Stalo sa to zrejme zmenami v poľnohospodárstve. Stromy sa buď vyrúbali, alebo zanikli v hustých lesoch.

Územie po roku 1968 trvalo využívali sovietske vojská a teda nebola šanca sa sem len tak dostať. Boli tu vybudované bunkre, okopy, okolie bolo znečistené. Po odchode vojsk bolo územie upravené, veci čo tam nepatrili boli odvezené a teraz len ťažko nájsť niečo, čo túto dobu pripomínalo.

Moja návšteva Gavuriek začala odstavením auta na konci starej úzkej asfaltovej cesty, spájajúcej Dobrú Nivu so Sásou. Ďalej už viedla len poľná cesta, po ktorej som sa vybral miernym kopcom na planinu. Pred vrcholom kopca stáli po bokoch prvé majestátne duby, ktoré akoby chceli ukázať to, čo  uvidím ďalej.  Rastie tu prevažne dub letný. Keď som vystúpil na vrch kopca, okrem dubov zaujal moju pozornosť neďaleko stojaci mladý býk.  Pozeral sa priamo na mňa, asi ho zaujalo moje červené tričko. Ako som sa dozvedel, červená farba býkov nedráždi. Dráždi ich vlnenie látky. Našťastie mi nenapadlo býkovi zatancovať lambadu, lebo vtedy by sa isto chcel ku mne pridať a tak by sme spoločne v behu pretancovali celú planinu. Takže som sa nebojácne, s malým strachom utajeným pred upretými očami býka,  vybral smerom ku nemu. Na moje zbožné želanie  býček prestal poskakovať a čumieť mi do očí a zvoľna, nenápadne, neukážuc mi svoju rezignáciu opúšťal moju prítomnosť a s ňou sa vytrácali aj moje malé obavy čo by, keby. Keď môj pohľad prestal zamestnávať býk, začali ho zamestnávať vysoké duby všade naokolo, kam oči dovideli.  Takto nejako som si predstavoval čarovný les.  Trávnatá plocha a na nej týčiace sa obrovské stromy.  Niektoré boli rovné, súmerné, iné šikmé kadejako pokrútené. Mnohé mali v kmeni veľké vyhorené otvory a len fantázia napovedala či vznikli od úderu blesku, alebo  boli vypálené úmyselne.  Krásne zelené košaté koruny sa striedali s vyschnutými velikánmi. Kmene stromov boli niekde hladké, niekde nádherne zvráskavené a niektoré pokryté machom. Mnohé stromy pod tiažou únavy ležali na zemi a tvorili torzá najrôznejších tvarov. Zaujímavé je, že skoro nebolo vidieť mladé stromčeky. Ako keby semenáče odmietli vytvoriť nové generácie stromov a tak vyzerá, že  Gavurky časom zaniknú. Ale to prejde určite ešte veľa času.  Prechádzajúc pomedzi staré duby som si spomenul, že niekde na blízku je aj keška. Pozrel som do mobilu a vybral som sa za šípkou, ktorá ukrajovala metre, blížiac sa ku skrýši. Keď mi už ukazovalo, že som od nej jeden – dva metre, šípka sa splašila a ukázala mi smer niekoľko metrov inde. Ako keby sa stromy so mnou hrali na schovávačku. Vložil som mobil do vrecka a začal som sa pozerať po okolitých stromoch. Prehľadával som bútľaviny rukami, modliac sa v duchu aby som nesiahol po nejakom nepríjemnom živočíchovi schovanom v tmavých útrobách stromu. V tom mi padol zrak na jeden otvor v strome, kde ako keby bolo niečo čo tam nepatrí. Kus deva. Chytil som ho a drevo sa mi pod rukami pohlo. Keď sa mi drevo podarilo vytiahnuť, ukázala sa mi krabička – keška a ja som sa mohol do jej zápisníka zapísať.  Potom som sa ešte prechádzal chvíľu medzi stromami a pomaly som sa pobral ku autu. Vedel by som  na tomto mieste  tráviť aj celý deň.  Okolie vyžarovalo citeľnú energiu, ktorá vystupovala z  mohutných stromov. Určite si nájdem čas, kedy sa sem znova vrátim…

A teraz foto: (fotky sú šišaté, pre správne zobrazenie na ne kliknite)

Z očí do očí…

Tu je schovaná keška 🙂

dav