Potulky Provensálskom 9 – Provensálsky epilóg - believer - Blog

Potulky Provensálskom 9 – Provensálsky epilóg

17. augusta 2012 10:53, Prečítané 4 438x, believer, fotovýlety, Všetko v jednej kope

Na začiatku potuliek Provensálskom nám naša sprievodkyňa v autobuse pri predstavovaní našej trasy povedala že v posledný deň navštívime mesto Nice, ale na to aby sme ešte nemysleli, lebo pred nami je ešte len začiatok cesty. A tu odrazu prišiel posledný deň. Celý pobyt prebehol veľmi rýchlo, aspoň nám sa tak zdalo.

Ráno sme sa posledný raz zbalili, zašli sme na posledné raňajky, ktoré boli spojené s malým nepríjemným incidentom. Pri raňajkách sme mali pokazený džús. Ja som celý čas čo sme sa tam v hoteloch stravovali džús pri raňajkách nepil, dával som si čaj. Akurát dnes som bol pred raňajkami smädný, videl som pred sebou orosený stroj s džúsom, tak som si nabral akože ho vypijem od smädu pred raňajkami. Dal som si asi tri smädné hlty, také, kedy nedávate riadne pozor akú má nápoj chuť a našťastie som nevypil celý pohár naraz. Pocítil som kyslo horkú chuť v ústach a pomyslel som si že nápoj nebol v poriadku. Po chvíli sa začali ozývať hlasy od iných stolov že ten džús je skysnutý. To ma už chytali mrákoty z toho, že čo ma možno čaká v posledný deň a ak ma to zastihne, ako budem cestovať. Dal som si preventívne hneď tabletku proti žalúdočným problémom a jednu som si dal pohotovostne do vrecka. Do obeda som bol čistý. Žiadne príznaky. Začalo to asi hodinu po chutnom obede a potom, niekoľko hodín mojou jedinou a najväčšou starosťou bolo, kde nájsť narýchlo toaletu. Našťastie problémy tesne pred začiatkom cesty na Slovensko ustali a tak som mohol nerušene cestovať až domov na Slovensko.

Ale to som predbehol udalosti posledného dňa, aj keď v ten deň bolo voľnejšie, čakala nás akurát návšteva mestečka Nice a poobede pobyt na tamojšej pláži. Nice je piate najväčšie francúzske mesto, ktoré sa aj do počtu obyvateľov môže porovnať s Bratislavou. Charakteristické pre Nice sú jej dlhé kamienkové pláže tiahnucej sa rovnobežne popri slávnej anglickej promenáde, všade prítomná zeleň s palmami, honosné hotely a vily a samozrejme aj príťažlivá rozdielnosť starého a nového mesta. Dominantou Nice môže byť svetoznámy hotel Negresco, kde jedna noc vyjde od 300 euro a viac. Hotel dal vybudovať v rokoch 1909-1912 Henri Negresco, ktorý ako syn rumunského krčmára odišiel do Francúzska, kde sa stal veľmi úspešný. Vypracoval sa a po čase, keď bol riaditeľom mestského kasína, dostal nápad vybudovať luxusný hotel, ktorý by svojou kvalitou prilákal množstvo najbohatších klientov. Hotel ponúka 117 izieb a 24 apartmánov, z ktorých žiaden nie je rovnaký.

Autobus nás vysadil na známej promenáde Angličanov, alebo Anglickej promenáde, alebo Promenade des Anglais. Je to výstavný bulvár s veľmi širokým chodníkom, ktorý kopíruje v miernom oblúku asi šesť kilometrovú pláž a tiahne sa z jedného konca od letiska po druhý koniec až po budovu Opery. Kus histórie mesta Nice popísali aj Angličania, ktorí začali v 18. storočí sem chodiť za teplom. V roku 1822 nechali vybudovať práve túto promenádu na pobreží. Koncom storočia do Nice chodila aj kráľovná Viktoria. V Nice je rušné letisko, nízko nad hlavami ponad pláž prelietajú pristávajúce, alebo odlietajúce lietadlá v intervale hádam každú minútu. Po chodníku Anglickej promenády je vyhradený jeden pruh pre cyklistov a bežcov, čo je aj dostatočne využívané. Premávajú sa tade cyklisti premiešaní s bežcami a niekedy bol problém sa im vyhýbať, aj keď sa snažili jazdiť či behať ohľaduplne. Medzi promenádou a pásom pláže bol vyhradený priestor – ihrisko rozdelené na malé ihriská, kde sa práve konal nejaký turnaj v petangu. Trochu sme sa rozhliadli po promenáde, kým nám naša sprievodkyňa odbehla zohnať v informačnom centre mapky mesta. Keď sa vrátila, vydali sme sa do starého mesta krásnymi uličkami plnými butikov, cez mestskú tržnicu, popri katedrále Ste-Réparate, popri zmrzlinárovi majstrovi Fenocchio a pomaly sme sa vyštverali na dosť vysoký kopec Colline du Chateau (Hradný kopec), kde sa nachádzal honosný rozľahlý cintorín, v ktorom boli pochované celé miestne rody aj rody z okolia a aj známe osobnosti. Na vrchole kopca boli v minulosti niekoľko hradov, dnes však je tu k videniu len zvyšky veže Tour Bellanda, postavenej v 19. storočí po zničení posledného hradu. Na mieste hradu je krásny park s nádhernými výhľadmi na Nice. Dá sa dovidieť až na letisko, vzdialené niekoľko kilometrov. Po návšteve kopca Colline du Chateau sme sa rozdelili a každý mohol ísť kam chcel. Niektorí išli rovno na pláž, niektorí sa išli naobedovať do jednej z množstva reštaurácií, niektorí sa išli túlať po obchodíkoch v meste. Ja s manželkou sme sa pridali k štvorčlennej skupinke žien s tým, že sa ideme niekde naobedovať, potom prejdeme tržnicu, pár ulíc s obchodmi a pôjdeme tiež na pláž. Sami s manželkou sme na pláž nechceli ísť, lebo je lepšie ak pri veciach ostane vždy aspoň jedna osoba. Mali sme so sebou foťák, kameru, všetky zvyšné peniaze a doklady. V Paríži minulý rok som prišiel o časť peňazí a všetky doklady, tak sme boli teraz opatrnejší. Zišli sme teda z kopca v starom meste na tržnicu, kde sme pokúpili nejaké suveníry, pokochali sme sa na rozmanitom tovare a začali sme hľadať miesto kde by sme sa naobedovali. Našli sme malé námestíčko, pri kostole, kde bola aj obrovská zmrzlináreň, v ktorej ponúkali 88 druhov zmrzlín, medzi nimi aj levanduľovú, pivovú, zemiakovú, kaktusovú a už ani neviem akú exotickú. Po zmrzlinovaní sme sa presunuli na terasu jednej z mnohých reštaurácii a tam sme si dali obedové menu. Najedení, oddýchnutí a ja s blížiacimi sa žalúdočnými problémami sme sa vydali do uličiek mesta. No ale choď s piatimi babami po obchodoch. Prvú hodinu som to ešte nejako zvládal pri prísľuboch že už už sa vydáme smerom na pláž. Chvíle čakania pred obchodmi som si krátil aj spontánnymi silnými nutkaniami vyhľadať okamžite toaletu. Vždy sa mi to našťastie včas podarilo, aj keď do niektorých kaviarničiek som vbiehal s obavami či sa ma odtiaľ nebude snažiť personál vyhnať. Našťastie asi pri mojom ustarostenom psom pohľade a možno aj pohľade rodiaceho sa šialenca ma nechali na pokoji. Po ďalších mnohých obchodoch a niekoľkých toaletách sme sa blížili k vytúženej pláži. Lenže k pláži sa blížila aj poriadna čierňava, ktorá veštila peknú búrku. V Provensálsku je vraj len asi päť dní v roku iných ako slnečných. Samozrejme že sme natrafili na jeden taký. Aj keď nie celý našťastie. Celkom aj dobre padlo, keď sa slnko na chvíľu schovalo za tmavé mraky a telá nám osviežili nejaké kvapky dažďa. Dostali sme sa konečne na pláž, prezliekli sme sa do plaviek a vybrali sme sa s manželkou k vode. Cesta to však pre nás bola takpovediac krížová, lebo tam je pláž čisto kamienková a kamienky sú tam od malých, pár centimetrových, až asi po kamienky veľkosti päste. Skoro všetci tam plážujúci mali na nohách buď šľapky, alebo sandále do vody. Ja som si samozrejme sandále nechal pri uteráku, lebo som si povedal že v šľapkách sa mi aj tak nebude dať plávať. Pomaličky jojkajúc sme prešli za päť minút vzdialenosť asi 10 metrov k zrázu samozrejme tiež z tých kamienkov. Manželka jednoznačne odmietla pokračovať ďalej k vode vidiac aké problémy mali ľudia vychádzajúci z vody na breh. Tak som sa do vody pobral sám. Trvalo mi asi ďalších 5 minút naboso zísť z toho kopčeka k vode a keď sa mi to podarilo, cítil som sa ako olympijský maratónec ktorý preťal cieľovú pásku. Vnoril som sa do vody, trochu som si zaplával, trochu som si poobíjal nohy o kamene vo vode a vidiac že dážď to myslí vážne a že ma čaká repete krížovej cesty k uteráku, vyšiel som z vody. Postavil som sa ku zrázu a s desom v očiach som dumal ako sa vyškriabem naboso hore. Urobil som krok, nohy sa mi zošmykli naspäť do vody a ako bonus ma vlna hodila na kolená a opätovne stiahla do mora. Našťastie v blízkosti postávali dve žienky od nás a keď videli moju márnu snahu vyliezť na kopček, ponúkli mi svoje ruky že ma vytiahnu. Najskôr mi blyslo hlavou že to odmietnem, ale vzápätí som túto myšlienku zavrhol a chopil som sa dvoch ku mne sa natŕčajúcich rúk. Šťastne som sa ladne ako laň vyšvihol na kopec a už ťažšie som sa dokrivkal po kameňoch k uteráku. To už ale začalo pršať a všetci ľudia sa rozpŕchli preč z pláže. My tiež. Po prezlečení sme sa vydali opäť do uličiek mesta, stráviť zvyšný čas čo nám ostával do odchodu autobusu. Striedavo ako pršalo a opätovne prestávalo pršať sme sa schovávali do obchodov, alebo sme si posedeli pod dáždnikmi pri káve.

Nastal čas nášho odchodu domov a tak sme sa presunuli na Anglickú promenádu, kde mali pre nás prísť naše autobusy čo sa aj stalo. Nastúpili sme a vydali sme sa večer po 19tej hodine na dlhú cestu na Slovensko. Prešli sme neuveriteľných 3800 km. Takto sa skončili naše potulky Provensálskom na ktoré nám ostanú krásne spomienky určite nadlho zvečnené množstvom fotiek a videom.

(Pre správne zobrazenie fotiek klik na ne)