believer

Tento mail som dostal od kamaráta. Nemám rád  preposielané maily, skoro všetky bez otvorenia mažem. Ale tento som otvoril. Možno preto, lebo je od kamaráta z detstva (ahoj Maroš), s ktorým som už bohužiaľ nie veľmi v styku, aj keď bývame v jednom meste.

Mail – článok nie je o politike, nie sú v ňom vyčíslené fakty, nie je to o náboženstve, či sektárstve.  Stačí sa len zamyslieť a porozmýšľať o tvorovi zvanom „človek“ a o kúsku zeme na ktorom stojíme vo veľkom vesmíre, ktorý voláme Zem. Nechcem týmto článkom nabádať aby ste ho posielali ďalej, aj keď je to na jeho konci spomenuté. Aj tak by vo veľa prípadoch skončil zmazaný a neprečítaný. Stačí ak si ho prečítate tí, ktorí sem kliknete a dáte na chvíľu prednosť pár vetám, ktoré nie sú o politike či mamonárstve..

Tu sme my, ľudia ! Skladáme sa z mnohých ľudí, ktorí sa cítia byť človekom. Človekom, ktorý sa nebojí používať toto meno. Tým človekom, ktorý cíti vo svojej podstate, že je stvorený pre lásku a z lásky a nehanbí sa za to.

Keď sme boli malé deti, hrali sme sa spolu na piesku. Nevedeli  sme o starostiach dospelých a boli sme si blízki. Pamätáš sa, človek ? Vymieňali sme si formičky, delili sa o lopatku a hrabličky. Pomáhali sme si. Spolu sme sa smiali a nevadilo nám, že nám škrípal v ústach piesok. Naše mamky sa na nás s láskou pozerali a naše pieskovisko bol pre nás celý svet. Nevadilo nám, že nás tam bolo veľa. Pre každého tam bolo miesto, každý priložil ruku k dielu, každý staval hrad v piesku, aj keď to bolo len dočasné.

Aj náš pobyt tu, na Zemi, je len na určitý čas. Naše stavby sa zdajú z pohľadu dejín dočasnými ako vtedy v detstve. Pamätáš si, človek ? Píšeme Ti, lebo sme na Teba nezabudli, človek. Keď sme boli deti, všetci sme si rozumeli, aj keď sme sa nevedeli spolu rozprávať. Vtedy sme mali jeden k druhému veľmi blízko, lebo sme sa mali radi.

Máme Ťa radi, človek. Všimli sme si, že si vo svojom vnútri veľmi hodnotný, aj keď to možno o sebe ani nevieš, lebo ti to nemal kto povedať. Píšeme Ti to teraz, v tejto chvíli, lebo to tak cítime, že si jedným z nás. Ako vtedy, keď sme boli deti. Pamätáš si, človek ?

Ak to cítiš rovnako a máš pocit, že sa s naším pieskoviskom s názvom svet niečo deje, pridaj sa k nám. Nedovoľ, aby sme sa všetci odcudzili a zabudli, ako sa voláme. Napíš všetkým ľuďom, ktorí majú meno človek, aby sa k nám pridali. Oprášime spolu hrabličky a lopatku z detských liet a poďme spolu vybudovať nový svet, aby sa za nás mamka Zem nemusela hanbiť. Chceme jej urobiť radosť a chceme, aby si sa pridal k nám a povedal túto zvesť všetkým ľuďom, ktorých vo svojom okolí poznáš. Potrebujeme každého jedného, prosím, nezabudni na nikoho. Stav tohto sveta je aj v Tvojich rukách. Ak si ich dáš teraz do vrecka, môžeš spadnúť, ak si zavrieš oči, môžeš sa stratiť, ak sa budeš tváriť, že sa Ťa to netýka, môžeš stratiť svoju tvár.

Toto nie je hra ani fikcia, toto je realita. Stav tohto sveta je skutočnosť a my, ľudia, sme jej tvorcami. Pamätáš si, človek ? Čo sme sa učili v škole ? Človek je v evolučnom stupni na najvyššom rebríčku. Bol to dlhý výstup a na vrchol je už len malý krôčik. Poď s nami, človek ! Chceme tam byť všetci, všetci spoločne, všetci, ktorých meno je človek, a potrebujeme aj Teba ! Bez Teba to nedokážeme ! Povedz túto správu o stave sveta všetkým, koho stretneš, povedz to každému stromu, každému lístku, pošli svoje poštové holuby do všetkých kútov sveta, aby o tom vedel každý, kde sme sa ako ľudia ocitli a takisto im povedz, že by sme chceli kráčať spoločne.

Ďakujeme Ti za všetko, čo si pre nás, ľudí, urobil.

S láskou Tvoj navždy milujúci človek