believer

Pokračujem druhou a zároveň záverečnou časťou o mojej výpravnej ceste po chodbách a oddeleniach nemocnice, v snahe dopriať ramenu svojmu operačný zákrok.  V prvej časti som sa v relatívnom zdraví dostal cez neurologickú čakáreň až pred anesteziologickú ambulanciu, kde som sa zapísal do zoznamu z ktorého som netušil koľký som v poradí, ale zoznam bol neskutočne dlhý. Našťastie sa predo mnou zapísala jedna známa z mladosti, ktorú som si samozrejme nevšimol, až po niekoľkých okríknutiach, že „hej, čo ma nevidíš?“ Aspoň som mal s kým chvíľu pokecať, veď nevideli sme sa pekných pár rokov. Jej išli trhať všetky zuby…brrrr…kam sa ja hrabem s mojou operáciou ramena. Čas čakania ubehol rýchlo v družnej debate a odrazu som začul svoje meno. Pani anesteziologička ma v úvode sprdla, že som jej skomolil názvy liekov čo mám užívať a ja ich užívam len sviatočne, cca raz do mesiaca. Povedala že to 92 roční dedkovia tak skomolia názvy liekov ako ja, že ako si to predstavujem. Sľúbil som jej že sa názvy liekov doučím. Asi som ju uspokojil, zrejme aj ostatnými výsledkami a tak mi vypísala dôležitý papier, že ma môžu pred operáciou komplet uspať až po uši. Šťastný to majiteľ tohoto potvrdenia som si to trajdal naspäť na ortopedickú ambulanciu, že či to už môžem ísť na lôžko.

Sestrička z ortopédie hore-dole pokývala hlavou, teda že môžem. Ale že by sa patrilo ísť do šatni odovzdať civil a obliecť pyžamo. Tak som zamieril zase dole na -1. poschodie a po vysvetlení od sestričky že nemám kde zablúdiť, ak budem čítať všade po stenách napísaný nápis so šípkami „príjem pacientov“ som sa ocitol kúštik omylom na rehabilitačnom zariadení. Ale to bolo iba maličké zaváhanie, stačilo vycúvať a odbočiť do správnej chodby (nejako just tam chýbala šípka s nápisom „príjem pacientov“). Konečne som dorazil do šatní. Po polhodinke sedenia prišiel rad na mňa, dali mi vešiak s číslom 247, vrecko na obuv a za par minút som bol ako model od Versaceho v elegantnom, úplne novom, nikým neoblečenom, manželkou kúpenom pyžame. Potom som asi prvý krát bez poblúdenia výťahom vyšiel na 8. poschodie na ortopedické oddelenie. Ale predtým ešte dole na -1. poschodí som uistil jednu babku staručkú, ktorá ma poprosila s desom v očiach a v hlase, že ju vyveziem na 11. poschodie. Tak som sa chvíľu zahral na liftboy-a a šťastnú babku ktorá mi od radosti, že nemusí obsluhovať tú pekelnú mašinu rapotala celých 11. poschodí (stali sme skoro na každom), vyprevadil a zviezol som sa na moje ôsme. Asi tri krát mi stihla vysvetliť, že oni na Bacúchu výťahy nemajú.

Júúúj, tam bola pekná sestrička čo ma prijímala. Teda myslím už na ortopedickom oddelení. Čiernovlasá, ako tanečnica kráľa Kazisvěta šestého z boží vúle král, hlavy pomazanej z rozprávky o princeznej so zlatou hviezdou na čele. I pomyslel som si: „Tam sa bude ležať!“. Predstavy o švárnom sesterskom personále vystriedala menšia depka, lebo ako som prechádzal okolo otvorených dverí izieb, videl som pacientov ofačovaných a jojkajúcich. Skrátka nepríjemný pohľad. Našťastie som vyfasoval úplne poslednú izbu, kde bol jeden človek s meniskusom. Zoznámili sme sa, ja som sa pracne vybalil, skúsil som zdravou rukou  pééérovanie lôžka a išiel som kúpiť do lekárne 2 elastické obväzy, ktorá mali byť tiež na zozname vecí čo som si mal priniesť, ale neboli. Popri obväzoch som nakúpil aj nejaké čítanie a krížovky, z domu som mal 2 knihy a mobil natrieskaný hudbou a filmami. Vrátil som sa na izbu, ale opäť som chytil túlavé šľapky a šiel som si skoro až na autobusovú zastávku kúpiť tri banány. Cestou naspäť aby som nebol prázdny som si kúpil v automate kávu a šup ho na izbu že konečne vyskúšam ako sa v tej otrhanej posteli leží. Len čo som odhrnul paplón, doletela sestrička že ma volá doktor čo ma má operovať. Ja som to pochopil že mám ísť za ním a vhupol som do šľapiek a frrrng z izby. Počul som len hlas a rehot sestričky že ma volá telefonicky.Nevšimol som si totiž že mala v ruke „prenosný telefón“ (klasický veľký, pevnú linku) Tak som vpálil naspäť na izbu a vypočul som si jobovu zvesť, že ma nemôžu zajtra operovať, ani vo štvrtok, lebo je sviatok, ani v piatok, lebo ten doktor tam nebude. Ale povedal mi že sa ozve o par minút, že niečo ešte skúsi vybaviť.

O pár minút prišla sestrička, ale už bez telefónu, že mam u nej na linke doktora. Tak som si šiel vypočuť čo vyhútal. Ospravedlnil sa mi, ale že musím ísť domov, lebo skúšal vybaviť operačnú sálu hoci aj na inom oddelení, ale nikde sa nedalo. Tak že mám prísť tam až v pondelok. Pekne som sa pozdravil sestričkám, povedal som im že posteľ prenechávam nedotknutú a že prídem v pondelok zase. Ale to už budem ťažký macher, skúsený, pôjdem rovno na ambulanciu a potom do šatni a potom na lôžkové. Veď už viem že čo kde je.

No a letecky ako to dopadlo: Druhý pokus mojej hospitalizácie a následnej operácie dopadol na očakávanie dobre. Poblúdiť som už nepoblúdil. Des ma chytil v deň „O“, keď prišla sestrička že už prišiel môj čas a s úsmevom mi bodla náladovku. Po nej po chvíli som sa už nebál, ceril som sa na steny a na ľudí mihajúcich sa okolo keď ma na posteli tlačili na operačnú sálu. Potom pár vľúdnych slov s ľudkami bez tvárí a maska na tvár. Ešte som stihol zabľabotať že preboha nech ma nerežú lebo ja ešte nespím. Stihol som už len  smiech personálu a potom už len slovko „Preberte sa!“. I som sa prebral, teda som operáciu prežil. No a potom pár dní na oddelení, prepúšťacie papiere a tato ma odviezol domov. A to je všetko.