believer

Tentoraz prechádzka Banskou Bystricou v päťdesiatych rokoch. Toto sú ďalšie reminiscencie Júliusa Čadeka. Sú v nezmenenej podobe, presne ako ich autor napísal sám, lebo akýkoľvek zásah do textu by znamenal zmenu rukopisu a čaro skladby slov by sa stratilo:

Na dolnom konci Námestia, v rohu vedľa brány vedúcej do Striebornej ulice, alebo tiež „U Löwych v kúte“, v hračkárstve u Čunderlíkov bolo dostať taký papierový jednooký ďalekohľad, do ktorého keď ste sa pozreli, videli ste prekrásne obrazce tvorené množstvom farebných sklíčiek nasypaných do poslednej časti „ďalekohľadu“. Ľudia toto čudo nazývali „kaleidoskop“.

Poďte pozrieme sa cez takýto „kuker“ na zašlé časy, pozrieme sa cez kaleidoskop života na ešte stále živé mesto, na staré uličky, ľudí ktorí v nich žijú, poprechádzame sa mestom plným svetla a farieb, poprechádzame sa mestom predtým, ako sa z neho život vytratil. Poďte, budeme sa prechádzať časom, spomínať na miesta a osoby, ktoré existujú už len v pamätiach niekoľkých ešte žijúcich obyvateľov týchto končín. Poďte, prejdeme sa popri Hrone, hore Národnou ulicou, dolu Kapitulskou, popod Mäsiarsku baštu, Novou ulicou cez Zasratú uličku hore k Hungárii, postojíme pri „Novej bašte“ a zaspomíname na starú baštu a Mühlsteinov dom, na krásu, ktorá tam stála ešte pred pár rokmi.

Je polovica päťdesiatych rokov a nové „socialistické“ sídliská sa zatiaľ rodia len v horúcich červených hlavách. Nestoja ešte činžiaky na „Sídlisku“ pri Veľkej stanici, na Fončorde zatiaľ stojí len pár jednoposchodových domov pre dôstojníkov čsl. Ľudovej armády a osamelo medzi políčkami sa tiahne nová ulica nazývaná „Nové Kalištie“, postavená pre pohorelcov z vypálenej horskej dedinky Kalištie. Na Fortničke sa začali stavať novou sovietskou metódou prvé „paneláky“. Nová sovietska metóda spočíva v tom, že kdesi na Uhlisku sa upatlajú z normálnych tehál a malty murované bloky o rozmeroch 1 x 2 x 0,5 metra. Tieto bloky sa potom vozia na nákladných autách na Fortničku, kde sa z nich na miestach, kde ešte pred nedávnom stával Starý mlyn, skladajú dvojpodlažné obytné domy. Na armatúry elektrické rozvody, vodovody, ústredné kúrenie sa akosi zabudlo a potrubia sa ťahajú po vnútorných stenách obývacích miestností.

Vráťme sa však von, do ulíc a uličiek, venujme sa celej tej nádhere, životom pulzujúcemu mestu a jeho obyvateľom. Zatúlajme sa trebárs na Hušták – Dolné námestie. Postojme na mačacími hlavami dláždenom námestíčku, postojme pred Antalovou kováčňou a možno začujeme, ako v neďalekej Bystričke plynie čas, možno začujeme ako v Gajdošovej vyhni bije srdce Huštáku, možno zazrieme, ako kováč kuje podkovičku šťastia – pre nás, pre všetkých. Chvíľu postojme, nechajme i naďalej voľnosť „túlavým““ topánkam a vydajme sa cez Bystričku, trebárs späť k Hronu. Neďaleko „Mildeovského“ domu, v ktorého záhrade siahajúcej až k brehom Hrona je Eldorádo pre chalanov z celého mesta, Burgartovo „Staré železo“. Možno tu nájsť všeličo. Staré elektrické hodiny, cievky medeného drôtu, kadejaké ozubené kolieska, staré ložiská, no proste všetko, po čom prahne chlapčenská duša. Najcennejšou korisťou sú však duralové prídavné nádrže, ktoré cez vojnu zhadzovali prelietajúce americké lietadlá po okolí. Nádrže v tvare predĺženej kvapky v dĺžkach 2 a 3 metre sa dajú po malých úpravách používať ako plechové člnky a prevážať sa v nich hore-dolu po Hrone.Dodo Milde síce striehne na takýchto „miglancov“, no nikdy sa mu nepodarilo niekoho skutočne prichytiť. Hron je v tejto dobe plný rýb a rybárov na jeho obidvoch brehoch je tiež neúrekom. Nábrežie Hrona s vydláždenými chodníkmi pod starými lipami láka na prechádzky mladých i tých postarších. Statrá Mestská kolkáreň funguje na sto percent. Hrajú sa tam kolky, funguje dobrá reštaurácia, v lete záhradná terasa s vyvýšeným betónovým tanečným parketom. Staré lipy a gaštany sa dôverne skláňajú nad latkovými stolíkmi, stoličkami plne obsadenými milovníkmi zlatého Beňušovského moku. Bývajú tu tancovačky a dokonca niekedy v nedeľu dopoludnia i boxerské zápasy.

Po nábreží je na skok k drevenému mostu cez Hron, vedúcemu k Malej stanici. Do konca vojny tu stál nádherný betónový most, ako pokračovanie výstavnej Národnej ulice. Jeho zbytky je vidieť na dne ničím ešte neznečistenej rieky. Partizáni vykonali svoje dielo dokonale. Obyčajne obľúbenou „špacírkou“ je poprechádzať sa po nábreží od Kolkárne po Národnú ulicu, prejsť po moste na druhú stranu a cez Malú stanicu sa vydať po opačnom brehu späť až po Bozalkovský domček pod Urpínom, kde stojí malý drevený mostík pre peších, vedúci do Radvanskej ulice.

No a to ste už vlastne na Huštáku a môžete sa vybrať hoci hore Dolnou ulicou priamo na Námestie. Na druhej strane Hrona pred Sokolskou plavárňou stoja obidve mestské kiná. Veľké kino a Malé kino. Teraz už premenované na Kino Praha a kino Partizán. Súčasťou tohto komplexu sú i Parné a vaňové kúpele, fungujúce od dôb RU. Do kúpeľov sa vchádza cez jeden vestibul v kine Praha. Vo vestibule je na vás, vyberiete sa vľavo – do kina, alebo vpravo do kúpeľov. Kino Praha je veľké kino. Má i zadné drevené lóže so 4 miestami a nad lóžami dokonca i balkón. Malé kino – Partizán je taká blcháreň s drevnými stoličkami a drevenou naolejovanou podlahou. Ale – hrajú tu každú sobotu o 14,00 non-stop filmy, obyčaje o úspechoch nášho súčasne jediného priateľa – Sovietskeho zväzu. Ťahákom najmä pre mládež je krátka americká groteska, či už s Charlie Chaplinom, Lupinom Lane, alebo Frigom. Zaradená je vždy na samý koniec opakujúceho sa cyklu sovietskych filmov. Ak chcete vidieť Friga, musíte si odsedieť celé kolečko. Lákavé je len vstupné – 1,20 Kčs na osobu. Na celé odpoludňajšie predstavenie. Pod Národným domom je malý parčík lákajúci cez deň k posedeniu v tieni ružových kríkov a v noci k posedeniu s práve „nabalenou“ slečnou, ktorú ste „klofli“ na čaji o 5. v neďalekej kaviarni Národný dom. Pred nedávnom sem umiestnila „socialistická vrchnosť“ žulový obelisk so soškou akýchsi zväzákov s patričným nápisom Budujúca mládež. Tu na dolnom konci Národnej ulice sa začína povestne bystrické KORZO. Tiahne sa hore Národnou ulicou, pravou stranou Námestia hore, ľavou stranou Námestia dolu a späť popod bránu Lesného riaditeľstva do Národnej ulice. Tu sa stretávajú všetci. Starí, mladí, bohatí, chudobní. Tu sa dojednávajú obchody, tu sa dohadzujú mládencom dievčatá, tu sa dá zohnať za voz tehál, fúra dreva, alebo i fúra hnoja. Tu pulzuje život v celej svojej sile a kráse. Korzovať sa začína okolo piatej hodiny odpoludnia až do neskorých večerných hodín. V lete je to do 10. hodiny, v zime korzo končí okolo 8.hodiny večer. Na „kandelábroch“ – trubkovom zábradlí okolo chodníkov v ústí Národnej ulice na Námestie, alebo pod Hodinovou vežou popred Stróblovou mäsiarňou môžete stretnúť miestnych „potápkárov“. Vysedávajú na zábradlí celé hodiny a nič s nimi nepohne. Saká so širokými klopňami, najlepšie kárované kravaty uviazané na „americký“ uzol, nohavice široké najviac 18 cm s manžetami vysokými 6- 8 cm, pásikavé ponožky a samozrejme nepostrádateľné „peštianky“ – topánky s hrubou korkovou podrážkou a zdvihnutými špicami. Privádzajú miestnych súdruhov do nepríčetnosti. A keď si ešte založia slnečné okuliare „mekarturky“ – podľa amerického generála známeho z Tichomoria a Kórey Mc Arthura, stávajú sa z nich absolútni nepriatelia socializmu. Je to tichý protest proti červenému teroru, ktorý v posledných rokoch zasiahol do života celej spoločnosti. Veľa sa toho naprotestovať nedá. Veď sú len päťdesiate roky a od Džugašviliho smrti uplynulo len pár rokov. Títo mladí ľudia nie sú nijakí násilníci. Sami seba za žiadnych „potápkárov“ nepovažujú. Toto pomenovanie im pridelila samotná červená vrchnosť. Nevedno prečo. Mladí ľudia protestujú svojim spôsobom. Počúvajú po večeroch Rádio Luxemburg, alebo Voice of America. Nevedia presne, čo to znamená, hlavná vec, že na týchto staniciach možno počúvať dobrú jazzovú hudbu. Populárni sú medzi nimi i naši vlastní domáci jazzmeni. Mená ako Imro Štróbl, Pfemo Krákora, alebo Jardo Chromý – to sú pojmy. Trubkár Jardo Chromý so svojim orchestrom a ryšavou speváčkou Korinčanskou sa neboja dokonca zahrať i pravý rock and roll a to priamo v kaviarni Národný dom. Vráťme sa však späť na korzo. V letných dňoch sa nikomu nechce odchádzať zo živého rušného Námestia. Pred Wágnerov ešte stále funguje terasa, na ktorej pod plátenou markízou vyhráva živá muzika. Živá muzika hrá i v kaviarni Národný dom. V Hungárii vám Cigán zahrá priamo do uška a keď prejdete Hornou Striebornou, pár krokov popri Parku, môžete si zatancovať i v záhradnej reštaurácii U Sulovských, dnes známej ako reštaurácia „Pod zeleným stromom“. Mesto žije, pulzuje životom. Na korze sa všetci poznáme. Nikto nemá domov ďaleko. Všetci sme z Dolnej, Hornej, Kapitulskej, Lazovnej, prípadne z Huštáku, z Podbašty, alebo Uhliska. Večer, keď sa začne stmievať, začínajú sa zapaľovať svetlá – svetielka v oknách starých meštiackych domov.Svieti sa všade. Na prízemí, na prvých, druhých, dokonca i tretích poschodiach. Všade žijú ľudia so svojimi radosťami, starosťami, osudmi, vytvárajúcimi pestré obrazce ľudského žitia. Tak ako tie úlomky farebných sklíčok v papierovom ďalekohľade zvanom kaleidoskop.

Július Čadek