believer

Maroš, pred pár dňami som znovuobjavil pesničku „Takový schody do nebe“ a netušil som že na druhý deň  budeš nečakane  kráčať po nich. Tam dole, pod schodami do večnosti  si nechal svoju manželku a tri princezničky vo veku 13, 11 a 8 rokov. Od detstva sme boli trojlístok, niekedy štvorlístok. Ty, Milan, Marek a ja. Prežili sme spolu detstvo a mladosť, aby nás potom život rozdelil, aj keď sme stále žili v tom istom meste. Spočiatku nás nerozdelil  úplne. Občas sme sa stretávali a viedli sme spolu dlhé rozhovory. Neskôr stretnutia redli, stretávali sme sa už len náhodne na ulici, alebo prostredníctvom internetu. Často sme si hovorili že sa musíme zase stretnúť aby sme sa porozprávali. V kľude.  Nestihli sme to. Už to nikdy nestihneme a myšlienka na to ma desí. Desí ma, že si často neskoro uvedomíme, že sa už niečo nedá. A robíme to opakovane. Uvedomíme si to len keď je už neskoro. Nevieme sa zastaviť a nájsť si čas na stretnutie s niekým blízkym. Nenavštíviť otca, mamu, kamaráta a ukázať  im, stihnúť im ukázať že nám na nich záleží. Dokážem obrátiť hlavu k oblohe, zastaviť sa a obdivovať oblaky. Dokážem si všimnúť vrabca pijúceho vodu z kaluže. Dokážem  sa potešiť z krásnych kvetov na lúke. Ale nedokážem ešte mnohé veci. Aj preto je môj smútok za Tebou tak intenzívny. Lebo som si nedokázal nájsť čas a občas sa s Tebou stretnúť. Viem že Ty by si si ten čas našiel.

Carpe Diem – užívaj si deň. Nemusíme nič, len zomrieť. Ako mi napísal včera môj kamarát Milan. Dúfam že sa s Milanom stretnem, kým bude ešte čas. Ne len vtedy keď od neho niečo potrebujem. Lebo odrazu zostane už len jeden lístok…

Vždy budem na Teba spomínať s úctou, Maroš.

foto: pinterest

pesnička: youtube