Na hranici lúky a lesa stála brána. Brána do sveta, kde sa dá vymodelovať osobný svet.
Zastal pred bránou a obzrel sa späť. Po chvíli pomaly prekročil prah brány a jeho kroky vtiahol do seba hustý les. Les, z ktorého už nebolo návratu. Stromy nebolo vidieť, len ich vnímal svojou mysľou. Schované boli v hustej hmle, ktorá pohltila okrem stromov aj všetko hmotné. Hmla vytvárala z hmotného nehmotné deje. Tie sa menia na myšlienky a myšlienky z nich vytvárajú sny. Stal sa výrobcom snov.
Vystretými rukami načieral do hustej hmly a modeloval z nej malé diely, ktoré pospájané jeden do druhého vytvorili jedno veľké dielo. Zatiaľ ho tvorila len obyčajná forma, ktorej bolo treba uveriť a prijať ju ako myšlienku. Z myšlienky v duchu vyslovil svoj sen. Hmla sa začala rozplývať a pred jeho zrakom sa začali vytvárať kontúry stavby z kmeňov stromov. Stromov, ktoré nebolo po vstupe do lesa vidieť, len bolo cítiť ich prítomnosť. Začal tvoriť domov. Drevená stavba z nahrubo otesaných stromov sa dvíhala do výšky a jej zastrešením sa z hmly už celkom jasne vynoril zrub.
Stála pred zrubom presne taká akú ju vídaval v predstavách. V predstavách bola ako keby zahalená do priesvitného závoja, ale teraz bola jasná, bez závoja. Bolo to preto, lebo sa jeho sen zhmotnil.
Presne poznal jej prvé slová, ktoré sa mu chystala povedať.
„ Sen je vážka, ktorá sadne Ti na viečka, sen je vlak, ktorý odíde a nepočká. Sen je motýľ, čo krídlom Ťa pohladí, sen je chiméra, čo na túžby nehľadí…“ – Vyslovila tieto slová, ktoré poznal už dávno.
„Chceš vidieť miesto kam sa ukladajú sny?“ povedala a nečakajúc na odpoveď vystrela ku nemu ruku a spoločne vošli do zrubu. Z vonku drsne pôsobiaca stavba, vyzerala zvnútra útulne a nádherne. Jednoduchosť prírodného dreva, z ktorého bol nábytok, ladila s ostatnými doplnkami účelovo a vkusne rozmiestnenými v izbe. Znovu vystrela ruku, tentoraz pred seba a odniekiaľ z priestoru zazneli tóny ich spoločnej piesne Believe.
Znovu prehovorila: „V nádhernom vymyslenom svete, chcem prstom naslepo blúdiť po Tvojej zbierke hudby. Náhoda našepká a ja jej uverím. Náhodne vyberiem ukrytý poklad a Ty ním naplníš priestor. Budeme spolu vychutnávať tóny melódie a vnímať vibrácie zvuku.“
Opäť ho chytila za ruku a viedla ho strmými schodmi do podkrovia. Tam mu zrak spočinul na jednom bode, ktorý sa nedal prehliadnuť. Oproti veľkej posteli uvidel obrovské okno zasadené do šikmej strechy. Za oknom zbadal množstvo žiariacich aj blikajúcich hviezd. Niektoré boli jasné, iné boli menej jasné. Niektoré boli veľké, iné malé. Niektoré hviezdy sa rozsvecovali, iné zhasínali. Jedna však bola veľká a jasná, skoro ako slnko. Len svietila mäkkým, nie spaľujúcim svitom.
„Každá hviezda je jeden sen.“ – povedala. „Niektoré sny sa rodia a tak vidíš ako hviezda na nebi pribudne. Niektoré sny sa splnia a vidíš ako hviezda zhasne. No a tá najväčšia hviezda je sen, ktorý snívame obaja. Stále je na nebi.“
Držiac sa za ruky stáli oproti oknu a pozerali sa na nebo plné hviezd.
Tá najväčšia začala pomaly hasnúť…
jaj..;) ...
Ach... ;-) ...
https://www.youtube.com/watch?v=GpECV-A4JKk&… ...
Ďakujem :) ...
;-) ...
Celá debata | RSS tejto debaty