Potulky Provensálskom 4 – Hmla ako v Marseille a pobyt vo väzení - believer - Blog

Potulky Provensálskom 4 – Hmla ako v Marseille a pobyt vo väzení

6. augusta 2012 09:14, Prečítané 4 886x, believer, fotovýlety, Všetko v jednej kope

Hovorí sa že je hmla ako v Londýne. Samozrejme keď je hmla. Ja od 19.7. tohoto roku budem hovoriť, že je hmla ako v Marseille. Samozrejme keď bude hmla. Hmly som už zažil. U nás doma, aj mimo domu. Teda nie doma v byte, ale v mieste môjho bydliska v detstve. Podarilo sa mi síce raz vytvoriť repliku hmly aj doma v byte, jedného dňa môjho detstva. Bolo to vtedy, keď som obalil pravítko do alobalu, zapálil ho a následne zahasil. V priebehu niekoľko sekúnd sa kuchyňa a chodba ponorili do hustého kúdolu bieleho dymu čo pripomínalo hmlu. Privolalo to dosť naštvanú moju mamu, ktorá ma našťastie v hmle – dyme nevidela a následne nevedela chytiť, inak by ma asi pretrhla a už by som možno nezažil hmlu v Marseille. Ale vrátim sa radšej k téme. Najskôr ale spomeniem aké počasie v Provenslánsku vládne. Hovorí sa že tam býva len päť dní v roku iné ako slnečné počasie. Niečo iné je ale slávny vietor, asi jeden z najznámejších. Je to mistrál. Veje 100-150 dní v roku občas takou silou, že vonku postavené kaviarenské stolíky odlietajú. Vtedy jesť vonku je nemožné, pokiaľ nie ste majster v chytaní lietajúcich potravín, ktoré vietor zobral z taniera. Stačí deň vyčínania mistrálu a obloha je dokonale čistá, vyčistená od oblakov a obláčkov. Vzduch je čistý, suchý a svetlo je tak brilantné, že fotky nafotené pripomínajú nádherné upravované pohľadnice. Počas nášho pobytu sme mistrál nezažili, preto aby sme boli aspoň trochu odškodnení, zažili sme v Marseille hmlu, ktorá trvala a trvala (ako chuť istej žuvačky) počas celého nášho pobytu v meste a aj na ostrove If, ktorý je vzdialený asi 2 km od Marseille. Hmla bola aj pekná. Taká rarita. Krásne sa prelievala cez mesto a z baziliky Notre Dame de la Garde to všetko bolo krásne vidieť. Sem tam sa pretrhla na niektorej strane a otvorila nám výhľad na mesto z vtáčej perspektívy. Potom sa pretrhla na inej strane a ukázala nám nový výhľad. Horšie to bolo na ostrove If. Odtiaľ mal byť krásny výhľad na Marseille. Lenže hmla je hmla a čím hmlistejšia, tým menej vidieť. My sme videli z pevnosti na ostrove akurát na pár metrov od múrov, niekedy sa pošťastilo dovidieť aj ďalej. Ale to ďalej bolo vždy len na otvorené more a aj to len pár desiatok metrov, teda do mesta sme nedovideli. Do mesta sme dovideli až keď sme sa blížili k nemu loďou. Ale aj hmla vie vyčariť krásne pohľady. Napríklad keď sme sa plavili na ostrov If. Vedľa nás sa vynorila z hmly nejaká velikánska tuniská loď a asi aby sme ju neštrajchli, honosne zatrúbila. Bola oblečená do tej hmly a vyzeralo to ako v nejakom strašidelnom filme ktorý som kedysi dávno videl. Tiež sa takto vynárala nejaká strašidelná loď z hmly. Ale táto tuniská loď nebola strašidelná. To ma len tak napadlo, keď som ju videl ako sa plavila chvíľu vedľa nás vodou a hmlou.

No ale pekne po poriadku, lebo ako sa spätne čítam, zablúdil som asi v hmle. Z Aix-en-Provence sme si to namierili dole na juh do starého prístavného mesta Marseille, ktoré kedysi ovládali gangstri a pašeráci (a možno mesto ovládajú aj dodnes). Marseille je druhé najväčšie mesto Francúzska s najväčším francúzskym prístavom. Zo špinavého mesta sa stáva mesto krásne a moderné, lebo do obnovy mesta sa za posledné roky investovalo mnoho milión euro. Vďaka rôznorodosti národov a národností ktoré tu žijú, nažívajú tu bok po boku kresťania, moslimovia či židia. Prvá naša zastávka bola bazilika Notre Dame de la Garde nachádzajúca sa na najvyššom prírodnom bode Marseille, na 162 metrov vysokej vápencovej skale. Základný kameň baziliky bol položený v roku 1864 a jej stavba trvala päť rokov. Pri výstavbe sa spotrebovalo 170 tisíc ton materiálu. Interiér je vyzdobený mramorom, mozaikami a nástennými maľbami. Bazilika je 52 metrov dlhá a 17 metrov široká. Zvonica je vysoká 60 metrov a na jej vrchole stojí socha Panny Márie s dieťaťom vysoká 11 metrov. Náš autobus sa teda štveral kľukatými úzkymi marseillskými uličkami k bazilike a mnoho krát sme si mysleli že niektorú zo zákrut ani nevytočíme. Sem tam bolo treba cúvnuť, lebo na jeden krát sa proste vytočiť autobusu nepodarilo, ale nakoniec sme zastavili v hmle, na parkovisku pod bazilikou. Tu sme mali vyhradený nejaký čas na prehliadku baziliky a ak to hmla dovolila sem tam sa z hmly otvoril výhľad na Marseille. Cesta naspäť dole k prístavu bola ešte extrémnejšia. Nepísal som ešte, že na zájazde sme šli v dvoch autobusoch. Nechodili sme spolu, každý autobus chodil samostatne, mali sme rovnaký plán cesty, ale niekedy sme sa na určitých miestach stretávali. Ten druhý autobus bol poschodový. Aj teraz sme sa stretli pri bazilike a naspäť dole do mesta sme išli za tým poschodovým autobusom. Častejšie ako náš autobus musel zastavovať v zákrutách úzkych uličiek, často po stranách zatarasených odstavenými autami. Raz sa stalo že museli pred nami zastať a doslova odhodiť rukami dva osobné autá ku kraju aby sa medzi nimi prešmykli. Šťastne sme zišli do centra mesta do prístavu Vieux Port (Starý prístav) v ktorom môže kotviť až do tri tisíc lodí. Nejakým zázrakom sa nám podarilo zaparkovať autobus a tak sme vystúpili a ponáhľali sme sa do prístavu na loď, ktorá nás mala v dopredu objednaný čas dopraviť na ostrov If vzdialený necelé dva kilometre od Marseille.

Pevnosť na ostrove If

Keď kráľ František I. porazil v roku 1516 vojská vojvodu milánskeho, unavený sa rozhliadal kde by prežil zaslúženú dovolenku a oddýchol si od bojovania. Náhodou sa potuloval v okolí Marseille i vybral sa pozrieť ako to tam vyzerá. Šokovalo ho že v časoch bojových Marseillčania nemali žiadny obranný systém, hlavne z mora. Uprel zrak na more a v blízkosti zbadal malý ostrov. Tento ostrov ležal necelé dva kilometre od mesta a bol to ostrov If. Zaujalo ho, že sa nachádzal takmer na dostrel z dela a to mu asi vnuklo myšlienku vytvoriť na ostrove pevnosť s delostreleckou obranou. Stavba pevnosti mu trvala 15 rokov. Obyvatelia Marseille sa začali cítiť chránení. Ako naprotiveň v tých rokoch nezúrili na okolí žiadne vojny ani sa nikto nechystal napadnúť Marseille. Stráže sa len celé dni pozerali na more, alebo okukávali mesto z pevnosti, čo nám pre hmlu v čase návštevy ostrova nebolo dopriate. Ako využiť pevnosť? No predsa množstvo miestností sa dá využiť ako väzenské cely pre zloduchov, zlodejíčkov, alebo nepohodlných ľudí. Urobili teda z pevnosti väzenie. Medzi uväznenými sa ocitol napríklad aj nešťastný úbožiak, pán Niozelles, ktorý sa previnil tým, že si nezložil klobúk v prítomnosti kráľa Ľudovíta XIV. Dostal šesť rokov samoväzby. Existovali tam dva druhy ubytovania. Jedno by sa dalo nazvať ako „ekonomická trieda“, kde väzni mohli očakávať len hrubé steny, bez okien klimatizácie, krbu a nábytku. Tu si odpykávali tresty chudobní a chudobnejší väzni. Potom tu bola „excluziv trieda“, v ktorej boli väznení napríklad neposlušní synovia šľachticov, mešťanov a majetnejší väzni, ktorí si priplatili a ejhľa. Dostali celu síce z hrubými múrmi, ale zato s oknom, dokonca aj s krbom. Za tento komfort bolo samozrejme treba zaplatiť.

Bol tu aj najslávnejší väzeň, ktorý nikdy neexistoval, Edmont Dantes, gróf Monte Christo. Toho odsúdil jeho tvorca Alexander Dumas na 14 rokov. Unikol tak, že predstavoval mŕtvolu, ukryl sa vo vreci na mŕtvoly a bol hodený do mora. Ako dopadol vie asi každý, kto čítal knihu či videl film Gróf Monte Christo. Teraz sa každoročne pripomína táto udalosť plaveckými pretekmi od pevnosti If na pláž. Samozrejme že gróf má na ostrove aj skutočne svoju celu.

Z väzenia ostrova sme boli všetci ako sme tam prišli prepustení na slobodu a tak sme sa loďou preplavili naspäť do marseillského prístavu. Tu sme dostali voľno buď na to, aby sme sa poprechádzali po marseillských uličkách, alebo aby sme sa išli niekde ochutnať miestnu špecialitu. Aj my sme ochutnali. U McDonalda J. Tu sme zažili jednu príhodu stojac vo fronte. Stáli sme poslušne v jednom s dvoch radov, v ktorom obsluhovala mladá čierna deva, černejšia hádam ako čierna farba. Rad sa posúval dosť pomaly, čas odchodu nášho autobusu sa blížil zase dosť rýchlo. Odrazu ku mne pristúpil muž, zamestnanec, s nejakým terminálom v ruke a niečo na mňa francúzsky riekol. Stredoslovensky som pokrčil plecami a povedal som tiež svojou rečou že neviem čo odo mňa chce. Niežeby odišiel k niekomu, kto mu bude rozumieť, alebo k niekomu za mnou, lebo neviem prečo pristúpil práve ku mne, čo som bol už už skoro na rade. Potom ma napadlo že chce asi vedieť čo si idem objednať. No len ako mu ja stredoslovensky poviem čo chcem. Našťastie to čo sme s manželkou chceli nebolo na reč náročné, vedel som to ako tak vybreptať anglicky a tak som to teda skúsil. Napodiv pochopil. No ale nevedel som čo bude nasledovať ďalej. Niečo mi krátko francúzsky riekol. Ja som zase zdvihol a následne spustil plecia. Tento náš dialóg sme zopakovali asi tri krát a potom ho osvietilo, odbehol k pultu, zobral odtiaľ papierik na ktorý napísal číslo 102. Odrazu som mu rozumel. Zaceril sa na mňa a odišiel k niekomu inému. Potom už stačilo prísť na rad, povedať anglicky (francúzsky viem narátať akurát do tri) číslo 102 a čierne dievča odbehlo dozadu, aby nám prinieslo našu objednávku. Po skonzumovaní toho čo sme si objednali sme mali dokonca ešte chvíľu čas a tak sme sa pomaly premiestnili k prístavu, na miesto, kde nás mal vyzdvihnúť náš autobus a odviezť nás k ďalšiemu hotelu ktorý sa stal naším ubytovacím miestom po ďalšie dve noci. Ako to pokračovalo v nasledujúci deň, napíšem zase nabudúce.