Potulky Provensálskom 3 – Cézanne v ateliéri síce nesedel, ale pri ateliéri som našiel kešku - believer - Blog

Potulky Provensálskom 3 – Cézanne v ateliéri síce nesedel, ale pri ateliéri som našiel kešku

3. augusta 2012 13:35, Prečítané 4 739x, believer, fotovýlety, Všetko v jednej kope

Predchádzajúcu časť potuliek po Provensálsku som ukončil bezsenou a krátkou nocou na hoteli po prechodenom prvom dni nášho pobytu v Provensálsku. Z hotelovej izby sme s manželkou zbehli do jedálne, pozrieť a následne aj ochutnať čo nám naši provensálski hostitelia pripravili. Išiel som tam zmierený s predstavou, že nič mäsité tam pre mňa mať nebudú, ale opak bol pravdou. Svižne som prešiel popri nádobách s vločkami všetkých možných druhov a mal som chuť im aj jazyk vyplaziť, ale v jedálni a hlavne v hotelovej sa to nepatrí, tak jazyk ostal chvíľu ešte za zubami. Moje oči a následne aj čuchové zmysly ma priviedli spoľahlivo k stolíku kde ma privítali salámy a šunka. Aj som si veru naložil na tanier z každého rožka troška, plus bagetu a nejaký syr k tomu. Pre istitu som tácku s tanierom zaťažil sladkým croissantom, pre istotu ak by sa rozdul v týchto končinách známy mistrál a chcel by mi odviať raňajky. Po bohatých raňajkách sme ešte dobalili veci (teda jednoducho ich nahádzali do kufra) a pobrali sme sa k nášmu autobusu, ktorý nás odviezol do študentského mestečka Aix-en-Provence. Toto mesto je plné života a zároveň je aj známe ako mesto Paula Cézanna, ktorý sa tu v roku 1839 narodil, či Emila Zolu. Veľmi radi sem chodili tvoriť, lebo tu nachádzali mnoho inšpirácii. Je tu vytvorená aj Cézannova cesta, ktorá aj nás doviedla k jeho ateliéru. Najskôr sme sa ale trochu prešli samotným mestom. V meste sa miesia rímske pozostatky so sieťou stredovekých ulíc, krásnymi fasádami z 18. storočia a množstvom fontán. My sme našu cestu mestom začali na miestnom trhovisku, kde sa dalo kúpiť všetko možné, od korením, rýb, ovocia, zeleniny, kvetov až po oblečenie a iný tovar. Ďalej sme sa uličkami presunuli ku katedrále Sv. Saveura. Táto katedrála vznikla v medzi 11. a 13. storočím. Touto dlhou časovou dobou tak vznikla nádherná štýlová miešanina zložená z románsko-goticko-barokového mixu. Zaujímavosťou je, že počas Francúzskej revolúcie obyvatelia mesta odsekli všetkým sochám na katedrále hlavy. Hlavy boli sochám opäť vrátené v 19. storočí, aj keď niektorým sochám chýbajú krky.

Po prehliadke katedrály sme sa vydali Cézannovou cestou k ateliéru Paula Cézanna. Táto cesta trvá asi dve hodiny, my sme si ju trochu skrátili. Cestu označujú zlaté značky a vedú vás popri jeho obľúbenej kaviarni, rodnom dome a na konci cesty je Cézanov ateliér, kam sme sa nakoniec dostali. Každý deň sú tu aranžované zátišia s jablkami. V rohu ateliéru visí maliarov kabát, stolička je odtiahnutá od stola, takže máte dojem že si maliar len niekde odskočil. Z okna ateliéru je vidieť krajina, ktorá inšpirovala aj mialara. Zaujímavosť je, že neďalekú horu Mont Ste-Victoire namaľoval na viac ako stovke svojich obrazov. Ďalšia zaujímavosť je, keď maľoval jeho jeden z najznámejších obrazov Veľké kúpajúce sa ženy. Keď si uvedomil, že obrovské plátno nebude môcť vyniesť von po schodoch, vysekal dieru vedľa okna, aby mohol obraz vyniesť von a potom ho domaľoval. Zle zamurovaný otvor vedľa okna je možné vidieť i dnes.

Ako som už aj v predošlých blogoch (o geocachingu) písal, podľahol som zábavke, ktorá sa volá geocaching, teda hľadaniu skrýš podľa GPS súradníc, ktoré sú po celom svete. Ešte doma som si vyhľadal podľa trás našej cesty Provensálskom rôzne skrýše (kešky), v blízkosti ktorých by som sa mohol vyskytnúť. Jednou z nich a bohužiaľ prvou aj poslednou v Provensálsku bola keška ukrytá v blízkosti Cézannovho ateliéru. Deň predtým som mal v pozornosti a aj v mobile kešky po Monaku, hlavne na trase kadiaľ sa preháňajú formule F1, lenže sme sa tade tak prehnali so skupinkou, že som nemal časť venovať sa tejto záľube. No a tak isto to bolo aj s ďalšími keškami po mestách a miestach Provensálska. Takže pri ateliéri sme mali trochu času, keď sme čakali na vstup do neho. To mi nahralo do kariet a povedal som manželke nenápadne že si odskočím od ateliéru len cez cestu naproti k múru kešku pohľadať. Doma na netovej stránke tejto kešky som si našiel a preložil nápovedu, že keška je ukrytá tri metre naľavo od krížov vytesaných na kamennom múre. Manželka mierumilovne súhlasila a ostala sedieť na stoličke v záhrade, v tieni pred ateliérom. Ja som sa teda nedočkavo vybral cez cestu k múru. Od vzrušenia som pri meraní vzdialenosti miesto metrových krokov robil asi dvojmetrové a tak som sa začal prehŕňať v dierach medzi kameňmi obrastených nejakými popínavými zelenými listami kus vyššie ako som mal. Lašovanie po dierach som musel prerušovať, keď okolo prechádzali ľudia, aby si bohvie čo o mne nemysleli že pchám ruky do dier v skalách. Pri prvých neúspechoch som prešiel naspäť cez cestu a z ďalej som si očami premeral tri metre a ejhľa, v očiach mám dobrý meter. Asi na druhé zašmátranie v diere som objavil krabičku a srdce mi poskočilo. Rýchlo som urobil zápis, zobral som si odtiaľ na pamiatku prívesok Costa Brava, vložil som tam svoj biely kamienok so svojím nickom a snažil som sa opäť zamaskovať kešku pre iných hľadačov. Trošku mi to trvalo, lebo kúsok odo mňa sa zastavil japonský párik. Muž vyzeral skoro ako ja. Tiež mal foťák cez krk zavesený na bruchu. Akurát že ja som bol robustnejší, mal som fúzy, hovorím výhradne slovensky a nemám šikmé oči ako on, aj keď konzumujem dostatočné množstvo ryže dlhozrnnej, samozrejme s nejakým mäskom. Nakoniec sa mi podarilo vložiť kešku na miesto a so zaprášenými rukami som prášil za manželkou, ktorá mi zvestovala že prvá skupina už išla do ateliéru a teda ideme v druhej. No a čo! Hlavne že som kešku našiel! (toto som si radšej len pomyslel). Zase som sa rozpísal o tom o čom som hlavne nemal písať a teda to skrátim. Ateliér bo pekný, taký ako som o ňom čítal. Akurát že celé to múzeum-ateliér sa skladalo len zo samotného ateliéru na poschodí (jediná miestnosť), na prízemí bola predajňa so suvenírmi, pred ateliérom bola pekná záhrada a vedľa ateliéru bola jediná zmiešaná toaleta, v rade na ktorú som sa vystál aj ja jediný muž v rade medzi ženami, nakoľko mužské zastúpenie nášho zájazdu bolo riedke a k ateliéru som šiel asi ako jediný zástupca mužského rodu. Od ateliéru sme sa vydali uličkami Aix-en-Provence k nášmu autobusu, ktorý nás odviezol na ďalšie zaujímavé miesto, do mesta Marseille a na ostrov If, kde sedel aj známy gróf Monte Christo. O tom ale až v ďalšom pokračovaní.