Paríž – 6. časť. O tom ako som Quasimoda nenašiel, ale našiel som kľud v Notre Dame. - believer - Blog

Paríž – 6. časť. O tom ako som Quasimoda nenašiel, ale našiel som kľud v Notre Dame.

5. septembra 2011 09:11, Prečítané 5 441x, believer, fotovýlety, Všetko v jednej kope

A je tu. Posledný deň v Paríži. Ráno na hoteli rýchlo dobaliť kufor, stihnúť raňajky, naložiť batožinu do autobusu a vychutnať si posledný deň pobytu v Paríži. Ešte aj počasie smútilo. Zamračilo sa a dokonca sme použili ráno pri Panthéone asi na desať minút dáždniky. Bolo to prvý a posledný raz v Paríži. Potom obloha prestala smútiť a vyšlo slnko, ktoré nás sprevádzalo celým dňom pri objavovaní ešte nami nevidených pamiatok mesta na Seine.

Naše prvé zastavenie v ten deň bolo v Latinskej štvrti. Latinská štvrť sa nachádza na ľavom brehu Seiny a už dlhé veky je univerzitnou štvrťou. Rozkladá sa okolo univerzity Sorbonny a latinskou ju nazvali preto, lebo až do Francúzskej revolúcie tu bola latinčina jazykom študentov a profesorov univerzít.

Dominantou Latinskej štvrti je Panthéon, pôvodne to bol kostol zasvätený sv. Jenovéfy. Za Francúzskej revolúcie bol republikánskym chrámom a v súčasnosti slúži aj ako hrobka. Práve tu sú pochované mnohé významné osobnosti Francúzska: manželia Curie-ovci, Rousseau, Voltaire, Victor Hugo alebo aj Alexander Dumas starší. Panthéon je 110 m dlhý a 83 metrov vysoký.

V blízkosti Panthéonu sú nádherné Luxemburské záhrady a v nich palác Luxemburg, ktorý dala postaviť Mária Medicejská. Dokončený bol ale až v roku 1631, kedy bola Mária poslaná do vyhnanstva. Do Veľkej francúzskej revolúcie to bol kráľovský palác, potom slúžil ako väzenie a počas druhej svetovej vojny tu sídlila Luftwaffe. Záhrady boli vybudované v 17. storočí na spôsob francúzskych parkov. V záhradách sa nachádza aj Parížska Socha slobody, ktorá poslúžila ako vzor pre vznik francúzskeho daru Spojeným štátom. Táto približne dva metre vysoká socha bola odhalená v roku 1906. V Paríži, na Ostrove labutí uprostred Seiny, stojí však ešte jedna Socha slobody.

Po Latinskej štvrti sme sa vybrali k Notre Dame. Táto katedrála, tiež nazývaná Chrám Matky Božej nás uchvátila svojou mohutnosťou a majestátnosťou. Nie je najväčšou katedrálou, ale v čase svojho dokončenia bola najväčšou katedrálou západu. Nachádza sa na východnom cípe ostrova Ile de la Cité. Na dĺžku meria 130 metrov, na šírku 48 metrov a najvyšší bod dosahuje 96 metrov. Katedrála bola svedkom mnohých významných udalostí, napríklad tu bolo otvorenie prvého zasadnutia Generálnych stavov, proces rehabilitácie Jany z Arku, alebo korunovácia Napoleona I. Hovorí sa že Napoleon na svojej korunovácii nechal najskôr čakať pápeža Pia II. dve hodiny a nakoniec si cisársku korunu nasadil na hlavu sám.

Pred katedrálou na námestí sa nachádza „nultý bod“. Je to pomyselný stred Paríža, symbolizovaný bronzovou hviezdicou. Je to bod, od ktorého sa oficiálne merajú všetky vzdialenosti na francúzskych cestách.

O histórii katedrály nejdem písať, dá sa o nej hodne dozvedieť z rôznych príručkách o Paríži alebo z internetu. Spomeniem hádam len to, že jej história začína už v roku 1160, niekedy v 17. storočí začala katedrála upadať, či pôsobením zubu času, alebo vandalizmom. Zlomový a zároveň záchranný bod v histórii zdevastovaného chrámu bol román Victora Huga Chrám Matky Božej v Paríži, v ktorom autor upozornil na smutný osud katedrály. Ohlas ktorý román zaznamenal znovu vzbudil záujem o katedrálu a napokon sa rozhodlo o jej rekonštrukcii a dnes môžeme obdivovať jej krásu.

Pred katedrálou v čase našej návštevy sa hadil, ako je to zvykom asi pred každou parížskou pamätihodnosťou dlhý rad k vstupnej brána. Nakoľko sa ale nevyberalo vstupné, akurát sa letmo kontrolovali tašky či iná batožina, do jej útrob sa postupovalo celkom svižne a za pár minút sme sa ocitli v tmavom vnútri katedrály. Šero a obrovský priestor do strán ale aj do hora vzbudzoval úctu asi každého návštevníka. Umocnené to bolo aj zvukom organu, ktorý práve v čase keď sme tam boli začínali „rozohrievať“ a katedrálou sa niesli hlboké, občas sa meniace tóny tohto majestátneho nástroja. Duchovne nasýtený sme sa dostali von z katedrály a bolo načase sa nasýtiť aj inak. Ozval sa hlad, tak sme sa usadili v malej reštaurácii. Od múrov katedrály nás delila len asi 4 metrová uličná cesta. Počas obeda sa ako bonus k jedlu rozozvučali poludňajšie zvony chrámové. No čo si viac priať? :).

Najedení sme sa pobrali uličkami Paríža k ďalším zaujímavým miestam. Prešli sme popri krásnej Stravinského fontáne, plnej pohyblivých vodostrekov všetkých možných aj nemožných podôb, ktorá sa nachádza v tesnej blízkosti nevšednej naruby postavenej budovy Pompidou. Prečo naruby postavenej? Budova má všetky potrubia, rozvody, klimatizáciu a technické zariadenia miesto vo vnútri budovy priamo na jej fasáde. Toto centrum sa samozrejme stretlo s negatívnymi reakciami verejnosti, lebo svojím vzhľadom pripomína nejakú ropnú rafinériu. Nakoniec sa však stala miestom navštevovaným a obdivovaným tisíckami návštevníkov. Centrum Pompidou v sebe ukrýva výstavné priestory, múzeum moderného umenia, knižnicu, kaviarne, obchody.

Ďalej sme sa vybrali k stanici metra ktoré nás malo prepraviť na Montmartre. Asi na 30 minút sme sa zastavili pri fontáne des Innocents (fontána Neviniatok) a pokračovali sme popri veľkej 70 tonovej pieskovcovej hlave opierajúcej sa o ruku. Na chvíľu sme sa pristavili pri údajne druhom najkrajšom kostole po Notre Dame, pri kostole Saint-Eustache. Je v ňom najväčší organ vo Francúzsku.