believer

…S rovnakým lósom Vlasť i ja

do tvaru kríža formované

predstúpime pred Kráľa Času

Už môžeš moja hviezda zhasnúť

Jej hviezdu Pane požehnaj

(Zlata Solivajsová: Balada o slovenskom putovaní)

Náhodou sa mi dostalo pred oči, že v posledný deň v roku 2010 dotĺklo srdce spisovateľky a redaktorky Zlaty Solivajsovej. Písala poéziu ako aj  prózu, rozprávky pre deti. Zomrela vo veku 88 rokov. Žila aktívne až do posledných dní svojho života. Je možno aj pre mňa divné, prečo práve ja, čitateľský barbar, v poslednej dobe málo čítajúci, píšem o tejto isto iste veľkej žene. Možno preto lebo je Banskobystrická osobnosť. Možno preto lebo ma článok o jej smrti chtiac zamestnal na niekoľko hodín hľadaním kto vlastne bola táto žena. Možno preto, lebo som našiel na nete niekoľko zaujímavých článkov na www.extraplus.sk z roku 2008 a 2009 o istej politickej osobnosti a politickej strane o ktorých písala to čo som cítil aj ja. Písala to ako žena ktorá aj po prekročenej 80-tke napísala tieto články bravúrne, umelecky a podľa mňa trefne.

Nedá mi nedať krátku ukážku:

Pozoruhodný je názor na (meno „politickej osobnosti“) krasorečnenie nad umieraním etiky tých, s ktorými sa život nemaznal a zvýšila im len z koláča diera. Podľa nich sa jej predvolebné krasorečnenie ponáša na, s prepáčením, sex cez telefón. Aj tam sa vraj narába len slovami. Radodajné devy sľubujú splnenie snov a túžob rovnako fantazijne a flexibilne ako kandidáti v politických kampaniach. Rovnako neskrývane a verejne ponúkajú erotické služby aj „verejnoprávne“ časopisy a bežná tlač. Vyhovie sa každému – ak vopred zaplatí. Niektorí čitatelia pochybujú o tom, či vôbec ide o sex, alebo len o ilúziu, lebo však vraj „tú babu ani nevidí, ani sa jej nedotýka“. Čiže ide len o zmanipulovaných jedincov sústredených na slová a hlas neznámej, neviditeľnej. Političky obdarené fantáziou, schopnosťou modulovať svoj hlas, vsugerovať mu patričný podtón dokážu zmanipulovať aj celé davy. Však, (meno politickej osobnosti)?

Nejdem tu písať o  živote a tvorbe Zlaty Solivajsovej, tým by sa článok predĺžil. Kto má záujem nájde si o Zlate Solivajsovej mnoho napr. cez google. Spomeniem len dve jej diela. Koncom šesťdesiatych rokov vo vydavateľstve Mladé letá knižne vyšla andersenovsky ladená rozprávka Svietnik s holubičkou (1968). Svojím vznikom staršia kniha rozprávok Kľúč od každých dverí, uzrela svetlo sveta roku 1971. Práve táto druhá kniha jej poriadne skomplikovala život, dokonca autorku skoro uväznili. Na príkaz zhora boli zničené až  na pár kusov všetky výtlačky tejto knihy. Konkrétne rozprávka  Abeceda pre obludy rozčertila vodcov jedinej strany. Stačilo len písať o dubovom lese, hneď v tom mocipáni tej doby videli Dubčeka, stačilo písať o oblude s dlhým nosom ako strieľa do dubov a už bol z toho ruský tank. No na knižke akoby ležala nejaká kliatba. O jej nové vydanie v roku 1996 prejavilo záujem jedno vydavateľstvo s dlhoročnou tradíciou. Očakávaná veľká vydavateľská udalosť sa však zmenila na rozčarovanie a sklamanie. Spisovateľka sa len náhodou dozvedela, že kniha je už v predaji. Jej podoba ju nepríjemne prekvapila. Na prvý pohľad až príliš jednoduchá grafická výbava bez ilustrácií, ktorá s pôvodnou podobou knihy nemala nič spoločné, ale čo bolo celkom nepochopiteľné, chýbali tri rozprávky. Medzi nimi práve Abeceda pre obludy, tá, s ktorou je životný príbeh Zlaty Solivajsovej priam osudovo spojený.

Toľko asi o spisovateľke a redaktorke Zlate Solivajsovej z mojej strany. Je to len pár momentov z jej života a tvorby, ktoré zaujali mňa. Pripadám si tak trochu (bez zosmiešnenia tohto článku) ako expert na umenie Bean vo filme Najväčšia filmová katastrófa, keď Bean stál pred publikom a „odborne“ hodnotil obraz Whistlerova matka. Ale chcel som aspoň pár slovami pripomenúť, že Banská Bystrica má aj takú osobnosť akou bola a v mnohých srdciach stále je Zlata Solivajsová.