believer

Náš  ľud v dávnej i nedávnej minulosti obľuboval modrotlač pre jej praktickú stránku a jej citlivým využitím vyjadril aj svoje estetické cítenie a zmysel pre krásu. Modrotlač je indigom zafarbený textil s negatívnym jedno alebo viacfarebným vzorom. Vzory vznikali nanášaním vosku na plátno prostredníctvom foriem a následným namáčaním vo farbiacom roztoku. Pôvodne sa používali celodrevené modrotlačové formy vyhotovené najčastejšie z hruškového dreva. V neskorších obdobiach sa začali využívať formy s kovovými klinčekmi a plieškami.
Modrotlač sa stala súčasťou hádam všetkých ženských krojov na Slovensku. Šili sa z nej zástery, sukne, posteľné obliečky, šatky na hlavu i veľké ženské šatky.

Na Slovensku sa modrotlač začala rozvíjať od konca 18. storočia. Tak ako mnoho iných remesiel aj toto sa na naše územie dostalo z Nemecka. Najstaršia modrotlačová látka na Slovensku pochádza z roku 1783. Vzor predstavuje rokokovú dámu hrajúcu na harfe a pána pískajúceho na flaute. Medzi spomenutým vzorom sa pravidelne opakuje nápis „In Kremnitz 1783“. Touto vzácnou textíliou deponovanou v banskobystrickom Stredoslovenskom múzeu začína história výskytu modrotlače na Slovensku.

Modrotlačiarske dielne sa sústreďovali do oblastí, kde sa modrotlač najviac uplatňovala v ľudovom odeve. Svedčí o tom bohatá modrotlačiarska tradícia v Banskej Bystrici – Radvani, kde od konca 18. storočia fungovala známa dielňa Beniačovcov, rovnako znamenití boli farbiari z Liptova, Spiša, zo Zvolena, Brezna, Detvy, Martina, Mošoviec aj jedna z najväčších – Roštárova farbiarska dielňa zo Slovenskej Ľupče. Všetky spomenuté, i mnohé nemenované, postupom času zanikli. Najväčšími hmotnými dokladmi o ich existencii sú pracovné nástroje, vzorkovnice, vybavenie farbiarskych dielní a najmä modrotlačové formy uchovávané v etnografických zbierkach slovenských múzeí. Každý farbiar vlastnil veľké množstvo vzorov a foriem, riadiac sa pritom požiadavkami svojich zákazníkov.

Banskobystrická modrotlač sa nachádzala v časti Radvaň na miestach pod bývalým Krajským úradom (teraz Obvodným úradom) približne tam, kde je teraz neupravené parkovisko. Hneď vedľa modrotlače sa nachádzali kasárne. Ako dieťa som tam často chodil, pracoval mi tam jeden čas otec. Pamätám sa ako som chodil po čiernych ošarpaných dielňach pomedzi veľké nádoby na modrú farbu a desiatky modrotlačových foriem. Ešte teraz keď si na to spomeniem cítim tú vôňu farby, teplo ktoré odtiaľ sálalo, na hukot strojov, ktoré ako keby mali každú chvíľu doslúžiť a na mužov a ženy, ktorí mali ruky a tváre pokryté farbou a špinou, ktorá bola snáď všade naokolo. Aspoň na mňa tie miesta tak pôsobili. Ponuro, tajomne a predsa príťažlivo.

Vľavo Modrotlač, vpravo kasárne. Foto z rokov 1953-1956.

Výroba modrotlače v Banskej Bystrici sa spája s menom rodiny Beniačovcov. Jozef Beniač sa vyučil za farbiara. Roku 1837 bol prijatý medzi banskobystrických mešťanov ako 24 ročný i do farbiarskeho cechu siedmich stredoslovenských banských miest. Roku 1840 kúpil od dedičov Michala Kellnera dom a farbiarsku dielňu v Hornej ulici, založenú roku 1785. Angažoval sa v cechovej organizácii a po zrušení cechov i v odborovom spolku farbiarov stredoslovenského regiónu. V rokoch 1851-1862 bol cechmajstrom cechu farbiarov siedmich stredoslovenských banských miest so sídlom v Banskej Bystrici, roku 1873 spoluzakladateľom a predsedom Spolku banskobystrických farbiarov. Bol zakladateľom banskobystrickej vetvy rodu, ktorá sa po niekoľko generácií venovala farbiarstvu a výrobe modrotlače.
Jeho syn Karol Beniač sa vyučil za farbiara v rodinnej dielni v Hornej ulici v Banskej Bystrici. Roku 1880 získal živnostenský list a prevzal jej vedenie, postupne ju rozširoval a modernizoval. Pred rokom 1911 zamestnával okolo 30 zamestnancov.
Karol Beniač najmladší študoval po základnej škole na nižšom evanjelickom gymnáziu (1899-1903), neskôr na obchodnej škole v Banskej Bystrici. Roku 1919 získal priemyselný certifikát na farbiarsku dielňu, živnostenský list na obchod s plátnom, súknom, obuvou a módnym tovarom. Prevzal vedenie rodinnej dielne na výrobu modrotlače v Hornej ulici a obchodu s textilným tovarom v Banskej Bystrici. V rokoch 1924-1925 premiestnil výrobu do bývalých objektov Prvej banskobystrickej dielne na súkno a vlnený tovar. Roku 1925 prevzal aj Furdíkovu dielňu vo Zvolene. Podnik rozširoval a modernizoval perotinovými strojmi. Vyrábal štandardizované bromindigové druhy modrotlače s najjednoduchšou tlačou a modrotlač pomocou teplých kúpeľov s použitím umelých modrých farieb. Používal najmä drobné vzory – bodky, kvietky a podobne. Roku 1944 načas emigroval do Švajčiarska. Po návrate do Banskej Bystrice pokračoval vo výrobe modrotlače. Jeho továreň na modrotlač bola roku 1948 znárodnená a pričlenená k Bavlnárskym závodom V. I. Lenina v Ružomberku. Karol Beniač ml. roku 1952 emigroval do Austrálie, kde zakrátko zomrel.