Kráčam šednúcou zeleňou
trávy a moje kroky drobia hlinu
chodníka.
Opakujem si:
„Mám Ťa rád jeseň.“
Nie nepoviem Ti že Ťa ľúbim.
Nie si predsa žena.
Si nádherná z farieb od prírody.
Vieš že šminky sa mi nepáčia.
Odsúvam stenu a začínam hľadať značky
Tvojich odtieňov,
aby som sa ocitol v Tvojom vnútri.
Začala si zelenou a kričíš: „Teplejšie!“
Žltá je už viac teplá a oranžová horúca.
Keď tu v červenej zrazu skríkneš: „Horíš!“
A sme spolu
Jeseň a ja,
Ty a ja.
Obklopíš ma tmou.
Tmou s ostrým protisvetlom.
To preto, aby som už nikdy
nič iné nevidel,
len Tvoje odtiene jesene.
Že proti svetlu sa hľadieť nemá.
A ja práve to od nedávna robím rád.
Sľúbila si mi ukázať tmavoružovo červenú
Lenže to musím prísť bližšie
Kráčam teda 123 kilometrov,
dúfajúc že do druhej jesene Ťa nájdem,
už v celom spektre Tvojich farieb..
foto: Ja