… alebo ako som sa vybral štôlne hľadať.
Obec Ľubietová leží skoro v strede medzi Banskou Bystricou a Breznom. Od oboch miest je vzdialená zhruba 20 km.
Ľubietová sa nachádza aj v strede Slovenska. Na vrchu zvanom Hrb je geografický stred Slovenska. Do Ľubietovej chodím už niekoľko desiatok rokov. Teda nie konkrétne do Ľubietovej, ale do Ľubietovskej doliny. Z oboch strán Ľubietovskej doliny sú vychýrené miesta výskytu húb a teda je to dá sa povedať aj hubársky raj.
Samotná obec Ľubietová má bohatú históriu. Bola jedným zo siedmych banských miest. História poznamenala obec a jej okolie od dôb eneolitu, pokračovala cez tatárske a turecké vpády a najviac sa asi Ľubietová zapísala svojou baníckou činnosťou. Baníctvo z obce urobilo banské mesto v roku 1379, kedy Ľubietová dostala od Ľudovíta Veľkého mestské výsady. V okolí obce sa v minulosti ťažilo zlato, medené rudy a po ťažbe medi aj železné rudy. Najvýznamnejšími medenými rudami ľubietovského revíru boli chalkopirit a tetraedrit. V súčasnosti sa tu v menšej miere nachádzajú druhotné minerály – malachit, azurit, euchroit, olivenit, pseudomalachit a libetenit. Libetenid dostal pomenovanie po názve obce.
Pred niekoľkými dňami som sa na nete dostal k fotografiám ložiska Podlipa, ktoré je na konci Ľubietovej.
Povedal som si, že by bolo fajn vidieť to na vlasné oči. Vybral sme sa teda s manželkou a priateľmi obzrieť si tie miesta naživo. Samozrejme že lokalitu Podlipa sme našli „menšou“ okľukou, keď sme sa tam po odstavení auta vybrali vedľajšou dolinkou. Po zablatenom chodníčku triedy „šikmá strecha“, ktorý sa časom stratil sme sa vyštverali na vrchol hory nespokojní že sme neobjavili Podlipu, ale spokojní že sme nestretli medveďa. Na vrchole hory sa ako tak pomedzi stromy dalo rozhliadnuť a my sme v susediacej dolinke uvideli vrchol háld hľadaného ložiska Podlipa. Tak sme sa teda pustili nadol tým smerom. Najskôr sme šli frajersky po lesáckej cestičke, ktorá sa časom zmenila na chodník a ten sa stratil v úzkom potôčiku. Tak sme skákajúc z kameňa na kameň konečne doskákali k vrcholu samotných háld ložiska a mne sa konečne rozžiarili oči. Kam až oko dovidelo haldy a samé haldy kameňov a kamienkov, ktoré v sebe a na sebe ukrývali sekundárne Cu stopy rôznych minerálov. Najzaujímavejší je libetenit, ktorý tu bol prvýkrát na svete opísaný, a to v roku 1823. Často sa tu objavuje aj pseudomalachit a s väčším šťastím aj malachyt.
Priznám sa že nie som mineralóg a tak to, čo som nachádzal boli pre mňa kamene, ktoré hrali najčastejšie modrou alebo zelenou farbou, prípadne trblietavé kamene.
Tieto miesta s obľubou navštevujú zberatelia minerálov ktorí sa na haldách hrabú a s menšími či väčšími úspechmi nachádzajú vytúžené minerály. Niektorí len tak pre vlastné potešenie a do vlastných zbierok, niektorí s vidinou zisku (predávajú to potom na rôznych burzách a výstavách minerálov). Niektorí „zberači“ boli až tak vynaliezaví a ziskuchtiví, že pri hľadaní minerálov začali používať dynamit. Práve kvôli týmto hľadačom obec označila lokalitu tabuľou že v lokalite je zákaz zberu a ťažby minerálov.
S tromi kamienkami vo vreckách kraťasov, ktoré by som isto iste nepredal na žiadnej burze kameňov (teda tie kamene), sme sa pobrali k autu, ktoré bolo od háld vzdialené len niekoľko sto metrov. Keby sme sa na začiatku vybrali k haldám asfaltovou cestou, ktorá niesla označenie ulica Podlipa, ušetrili by sme asi hodinu aj niečo zachádzky po chodníčkoch-nechodníčkoch, ale zase by sme neprišli o množstvo potu, prišli obavy so stretu s macom a tak isto prišli o skákanie po potočných kameňoch. V aute nás ale čakali špekáčiky, ktoré nám následne, o to viac čo sme viac nachodili, chutili opečené v neďalekej Ľubietovskej doline.
… a veru vyberiem sa v krátkom čase sem ešte raz. V kľude pobehám po haldách, poprehadzujem kamene a kamienky a poobzerám sa aj po nejakých dierach ktoré zanechali baníci..