Paríž – 7. časť. O tom ako som na záver v Paríži navštívil miesto bohémov a miesto nočných radovánok cez deň. | » Print believer

Paríž – 7. časť. O tom ako som na záver v Paríži navštívil miesto bohémov a miesto nočných radovánok cez deň.

8. septembra 2011, believer, fotovýlety Všetko v jednej kope

Pokračujeme posledným dňom prehliadky Paríža. Nakoľko sme v ten deň mali v nohách už pekných pár kilometrov, využili sme služby parížskeho metra na prepravu k Montmartre. Parížske metro je asi jedno z najčistejších metier v Európe. Nie žeby som ich navštívil toľko, aby som mohol zrovnávať, viem to z čítania a z rozprávania iných, ktorí ich navštívili podstatne viac ako ja. Ja sa môžem popýšiť akurát budapeštianskym metrom, ktorým som sa mal možnosť zviezť niekedy vo svojej rannej mladosti. Parížske metro bolo uvedené do prevádzky už v roku 1900, takže patrí k najstarším v Európe. Stanice metra boli naozaj čisté, zaujímavé, tak isto ako vlakové súpravy, ktoré však boli poriadne prepchaté cestujúcimi. Často sme sa mali problém natlačiť, celý náš zájazd do vozňa za pár sekúnd, čo vlak stál na stanici. Samozrejme sme sa v strachu aby sme sa tam opustení nestratili, tlačili dnu ako Sásovčania (Hovorí sa o niekom, kto sa niekde tlačí, že sa tlačí ako Sásovčan. Aspoň u nás v strede Slovenska. Zhodou okolností som pôvodom Sásovčan a dokonca aj t.č. bývam na sídlisku Sásová). Našťastie sme sa celí a všetci do nohy prepravili metrom až k samotnému Montmartre.

Montmartre je vŕšok, prezývaný tiež Balkón Paríža. Aj keď prevýšenie je len niečo okolo 130 metrov, je najvyšším bodom mesta. Na jeho vrchol sa dá dostať buď schodami, ktorých je úctyhodných 222, alebo malou lanovkou, ktorej služby sme využili aj my. Určite nie preto, že by sme nevládali po schodoch, ale ostalo nám ešte niekoľko spoločných euráčov, tak sme ich takto minuli. Priznám sa, že lanovka padla celkom vhod :). Montmartre bola niekedy dedina, ktorá bola v roku 1860 pripojená k Parížu. Existuje hneď niekoľko, presnejšie dve verzie odvodenia vzniku názvu Montmartre. Prvé pochádza z pomenovania Mons Martis, čiže Marsov pahorok, ako chrám zasvätený bohovi Marsovi. Druhá verzia je odvodená od Mons Martyrum, teda Hora mučeníka. Údajne tu bol sťatý svätý Dionysius, prvý biskup Paríža. Na tomto mieste Paríža je neskutočne hustá koncentrácia umelcov, ktorí tu žijú svoj bohémsky život, ktorý predovšetkým znamená slobodu, ich umeleckú tvorbu a odmietanie všetkých ortodoxných politických a sociálnych hľadísk. Asi každý maliar ktorý tu pôsobil, zanechal na Montmartre svoju značku s udalosťami svojho života a umenia. Za bazilikou Sacré Coeur sa nachádza námestíčko du Tertre, ktoré je doslova presiaknuté farbami a umením. Na tomto námestí je množstvo obchodíkov zo suvenírmi, galérií, reštaurácií, kaviarní. Okolo námestia je spleť uličiek, kde je stále atmosféra dávnych čias. Toto námestie je plné maliarov portrétov, ktorí sú tu pre turistov, sedia na stoličkách, či malých kovových sedátkach oproti stojanom, presne tak ako to tu robili pred storočiami.

Na Montmartre sa nachádza aj dominujúca bazilika Svätého srdca (Sacré Coeur). Základný kameň bol postavený v roku 1875, ale zasvätená bola až v roku 1919. Je navrhnutá v zvláštnom štýle, spojená je tu rímska a byzantská architektúra. V prednej časti baziliky stoja jazdecké sochy Ľudovíta Pobožného a Jany z Arku. Interiér baziliky je zdobený najväčšou mozaikou vo Francúzsku, zobrazujúcou sväté Ježišovo srdce, ktorému je bazilika zasvätená.

Stihli sme sa ešte pokochať nádherným výhľadom na Paríž, nakoľko Montmartre je na vŕšku a namierili sme si to z vŕška úzkymi uličkami na naše predposledné miesto ktoré sme stihli navštíviť v Paríži. Prešli sme okolo kaviarni, kde sa točil a odohrával dej filmu Amelia z Montmartre a zastavili sme sa až na malom námestí, kde je niekoľko nočných podnikov, z ktorých je najznámejší slávny kabaret Moulin Rouge, nad ktorým sa otáčajú lopatky veľkého svetelného veterného mlyna. Dnes patrí k najdrahším nočným podnikom Paríža, ale v minulosti práve sem chodili nemajetnejší umelci, aby si pozreli tamojšie tanečnice. Okrem Moulin Rouge sú tu ešte dva mlyny – kabarety, ale tie sú podstatne menšie.

Po prehliadke Moulin Rouge sme sa metrom presunuli na Námestie svornosti, ktoré bolo aj naše posledné miesto v Paríži, kde sme si počkali chvíľku na náš autobus, ktorým sme opustili za zvukov hudby Inkov toto mesto s nádejou v srdci že sa sem ešte niekedy vrátime.