Listoval som sa ja dnes pri silnom vetrisku za oknami v archíve mojich starších článkov zo starého blogu a natrafil som aj na jeden v ktorom som písal  o mojich zážitkoch pri prijímaní   na operáciu ramena do našej nemocnice.

I rozhodol som sa že ho zverejním aj tu. No nakoľko článok je dosť dlhý a dlhé články (z vlastnej skúsenosti) sa neradi čítajú, rozdelil som ho na pokračovanie.

V jeseni roku 2005 som si vyluxoval rameno pri zháňaní záberov na moju diplomovku. Boli to fotografie starých pustých štôlní hlboko v horách za Špaňou Dolinou v starej opustenej osade Piesky. V priebehu ďalších dvoch rokoch som si to rameno vyluxoval ešte dva krát, tak som sa rozhodol ísť na operáciu..

A tu je teda  prvá časťčasť článku.

Dnes (bolo to v máji roku 2008) som mal byť prijatý na ortopédii v našej Rooseweltovej nemocnici a teda bol som už od včera nervózny a znechutený celý deň. Nikdy som ešte ako dospelák nebol hospitalizovaný. Ako dieťa áno, pamätám sa, bol som asi týždeň na infekčnom. Ale teraz to mala byť pre mňa premiéra. Už len vytvorenie samotného zoznamu
vecí čo si tam mám zobrať ma desilo. A nie je toho málo. No mal som problém zapnúť cestovnú tašku. Síce tretinu tvoril mohutný župan s kapucňou, ktorý som aj tak neobliekol po prijatí, ale aj tak ten zoznam bol úctihodný.

„Konečne“ nastal deň mojej hospitalizácie. Ráno o pol siedmej môj tato hrdo čakal pred našim domom na večne vyleštenej Favoritke a zviezol ma až do nemocnice priamo pred urgent, lebo som si odtiaľ
potreboval vyzdvihnúť rontgenové snímky môjho vyluxovaného ramena ( na urgente ma totiž prijímali keď som si vykĺbil ruku). Samozrejme to by nebolo naše zdravotníctvo, keby šlo všetko hladko. Na urgente mi povedali že snímky sú už niekde v archíve a dali mi papier aby mi tam tie snímky dali. Lenže naša nemocnica je spleť katakomb, dodola až do  -2. poschodia a dohora po 13. poschodie. Blúdil som po -1. poschodí ako Marek po pekle, pýtal som sa stretávajúcich ľudí v bielom. Tí mi ukazovali, popisovali kudy-kam a ja som len chodil, v jednej ruke obrovskú cestovnú tašku a igelitku a druha ruka nastoknutá v ortéze. Nespočet
dverí alá „Samo“ som plecom rozrazil, pokiaľ som sa ocitol pred archívom kde mali foto môjho ramena.

Keď som absolvoval túto etapu, pomyslel som si že už zablúdiť nemôžem nikde, veď som sa aj v Syrakúzkych katakombách orientoval celkom dobre, keď som ako posledný z dôvodu horúčkovitého fotenia
chodil a často som nevidel našu výpravu.

Ďalšia etapa na ceste na nemocničné lôžko bola ortopedická ambulancia III. Tak na tú som sa šiel opýtať na informácie vo vestibule polikliniky. Prestal som pani informátorku vnímať z dôvodu mojej paniky po jej asi štvrtom vysvetlení že na konci chodby doľava, či doprava. Skrátka jediné čo mi utkvelo v pamäti bola onkologická ambulancia a to že ortopedická ambulancia je pred onkologickou ambulanciou vľavo. Uff. No ale našiel som onkologickú ambulanciu a jasné že hneď aj moju ortopedickú ambulanciu. Tam po polhodine čakania som vypísal nejaký dotazník ktorý je potrebný vypísať ešte pred anesteziologickým vyšetrením, tak som ho tam poctivo vypísal…kopec otázok, skoro ako pred odberom darcu krvi.

Ďalšia etapa mojej cesty bola návšeteva a absolvovanie vyšetrenia na anesteziologickej ambulancii. Sestrička z ortopédie mi povedala, že je to na druhom poschodí, tak som sa najbližším schodišťom
vybral z prízemia na druhé poschodie. Ups, mal som ísť až druhým schodišťom, lebo toto schodište ma doviedlo do nejakých sterilných labákov, kde ma odchytila zhrozená sestrička že čo tam robím. Povedal som jej o čo ide, (či go) a ona vidiac fučiaceho nabaleného „muža“ s krídlom v ortéze miesto nahnevanej formulky aby som sa pratal kam mám, prešikovala ma celým labákom a vyviedla ma do správnej chodby. Tam som už len raz zablúdil, keď som opačne omylom zabočil na neurologické oddelenia, ale keď som si všimol nervózne výrazy v tvárach tam sediacich pacientov, dal som spiatočku a pratal som sa už na anesteziologickú
ambulanciu, kde čuduj sa svete mali pacienti tiež nervózne výrazy v tvárach.

Tak a tu trhám článok a druhý ústrižok pridám nabudúce…