Pred rokom jedným a dvadsať nad,
šíril sa sviečok žiar a štrngot kľúčov..
Mysleli sme že púšťa sa ľad,
ale to mizol svit slnka lúčov..
Vo viere že slnko vychádza nám práve,
z poza oblakov rudej obludy,
stúpali sme po práve zasiatej tráve
a počúvali ako rastie a rozosieva semien bludy..
Sľubmi nás živili v krajší svet..
O rok, o päť … o desať.
A opäť roky pridávali nám..
Že koľko vraj do zasľúbenia máme..
A máme čo?
Hladové doliny tunelmi podryté,
trosky rodín živoriace v biede..
Piliere školstva, zdravia, práva,
nám bezohľadnosť mocipána zakopáva..
Priepaste biedy v protiklade blaha,
kto je v tej biede a kto v eurách sa váľa?
Vraví sa, teš sa, bude vraj aj horšie..
Tak bieda hor sa, na naše kože hrošie..