Aj Banská Bystrica mala svojho námorného kapitána. A takto o ňom napísal a ďalšou črepinkou do kaleidoskopu prispel Július Čadek. Toto je nezmenený článok Júliusa Čadeka, ktorý nádherne písal príbehy Banskej Bystrice, ale aj príbehy jednotlivých postavičiek tohoto mesta.
Plávať sa učil na Horných hrabliach spolu s vybíjanými beťármi pozbieranými zo všetkých kútov mesta. Chlapci z Lazovnej, spod Kalvárie, Uhliska, Podryby, všetci si tu chlipli z hronskej vodičky. Kdesi tu začali chlapčiská snívať o nedoziernych diaľavách, šírych oceánoch, plachetniciach vzdorujúcich búrlivým živlom, niekde tu sa začína príbeh jedného z nich.
Búrlivé morské vlny zatiaľ nahradili žblnkajúce priezračné vlnky náhliace sa dolu korytom Hrona a tajomstiev bolo tiež neúrekom. Hlboké žumpy pod kamennými múrikmi nedávno zrušených Hrablí, tajomné zákutia pod stáročnými listnáčmi lemujúcimi brehy – to bol čarovný svet snívajúcich galganov. Majestátne lode s bielymi plachtami nahradia dve–tri brvná pozväzované motúzmi, občas sa objaví i kdesi ukradnuté korýtko a už si to šinú do diaľav ošľahaní hronskí vlci.
Roky letia ako voda a z chlapcov sa stávajú mladí muži. Poväčšine už zabudli na Hrable, plťky a korýtka. Každý sa pobral svojou vlastnou cestou. Jediný z nich, ktorý nemôže zabudnúť na svoje chlapčenské sny, je od Chlumeckých Ďulík. Naďalej vysedáva na Hronských brehoch, duchom neprítomný – plaví sa po ďalekých neznámych moriach. Nevyspytateľný osud zasahuje do jeho života neúprosne a neočakávane. Mal len štrnásť rokov, keď mu umrela matka a odrazu ostáva sám, odkázaný len na seba. Jeho detský sen sa však stáva pre neho životným cieľom. Bude námorníkom! Vedený touto ideou, vyštudoval večerne Gymnázium, cez deň si privyrábal ako poslíček a malý úradníček na Mestskom dome. Nevyspytateľný osud je však k nemu i prekvapujúco milostivý. Nevedno ako a kedy, všimol si chudobného, usilovného mladíka jeho neskorší veľký priateľ a mecenáš, v neďalekej Radvani žijúci vyslúžilý námorný kapitán Július Thurzo. Držal nad ním svoju ochrannú ruku počas celých gymnaziálnych štúdií a po úspešnej maturite mu pomohol dostať sa na Námornú akadémiu v Juhoslovanskom Bakare. Po ukončení štúdia prichádza vtedy už námorný dôstojník Július Chlumecký späť na Slovensko. S hodnosťou kapitána riečnej plavby sa uchádza o miesto v vtedajšej Československej plavbe Dunajskej v Bratislave.
Trvalo niekoľko rokov, kým sa podarilo mladému dôstojníkovi získať miesto primerané jeho vzdelaniu a hodnosti. Pretože stará Československá republika všade dosadzovala českých úradníkov, nebolo miesto pre Slováka ani v Dunajplavbe. Vždy prichádzala jedna a tá istá odpoveď: „Nelze vyhověti!“ Nakoniec však všetko dobre dopadlo, mladému námornému dôstojníkovi sa podarilo získať miesto kapitána riečnej plavby.
Po Dunaji sa plavil dobrých 10 rokov. Domov do Banskej Bystrice prichádzal v bielej uniforme so zlatými pásikmi na rukávoch a svojim zjavom pobláznil všetky krajšie bystrické devy. Splnil sa jeho celoživotný sen. Plaviac sa po celom Dunaji na rôznych lodiach postupne získaval skúsenosti a postavenie. Počas Slovenského štátu bol už hlavným inšpektorom Slovenskej Dunajskej plavby a zároveň riaditeľom Nemocenskej poisťovne Dunajplavby. Slovenský štát zanikol, zanikla Nemocenská, zanikla Dunajplavba a kapitán Chlumecký bol odrazu bez zamestnania. V polovici r. 1947, keď už bolo jasné, že k moci pomaly ale isto prichádzajú v ČSR komunisti, odchádza kapitán Chlumecký do Belgicka, kde si mienil získať potrebnú prax na námorných lodiach a urobiť skúšky na kapitána morskej plavby. Niekoľko ďalších rokov strávil na plavidlách belgických, holandských a nemeckých lodí. Plavil sa v nebezpečných vodách Severného mora, Severného Atlantiku, od Islandu až do Španielskych a Marockých prístavov. V tej dobe situácia v Európe nebola nijako ružová a plavba v zamínovanom Severnom mori nebol nijako lákavá. Využívajúc prvú príležitosť, ktorá sa mu naskytla, opúšťa nebezpečné európske vody a sťahuje sa do Kanady.
Svojim milovaným lodičkám zostal verný aj na novom kontinente. Zamestnal sa ako pracovník lodiarskej spoločnosti, kde cez rôzne zodpovedné funkcie skončil ako superintendant v Montrealskom prístave. Plavil sa aj naďalej po moriach a oceánoch a jeho pôsobiskom sa stalo Východné pobrežie Severnej Ameriky: od Halifaxu v Kanade až po Venezuelu v Južnej Amerike, od Karibiku cez Atlantik do Španielska, Francúzska a Anglicka. Dlhé roky počas zimných mesiacov, keď zamŕza Montrealský prístav, pôsobil v Halifaxe, ktorý sa mu stal druhým domovom.
Ľudia ho mali radi a všade, kde prichádzal, vítali ho s úsmevom a priateľským stiskom pravice. Vedel zaujímavo rozprávať zážitky zo svojch ciest po svetových moriach, živo opisovať tropickú prírodu, ľudí, ktorých stretával či už na brehoch, kde lode pristávali, alebo farebné postavičky spomedzi námorníkov, s ktorými vypil nejednu flaštičku dobrého karibského rumu. Whisky zo zásady odmietal. Po určitom čase sa v Kanade oženil a vychoval dve krásne dcéry. Napriek tomu, že si v Montreale založil rodinu, v duchu sa neustále vracal do svojej rodnej Banskej Bystrice. V roku 1977 prichádza na dvojtýždňovú návštevu, tentoraz už na penzii, tešiac sa nebývalej voľnosti a finančnej nezávislosti. Netušil, že je to jeho posledná návšteva. Na ďalší rok už víza do Československa nedostal a na ďalší rok vo veku 71 rokov zomrel. Pochovaný je v Montreale na cintoríne McKenna pod starým dubom. Tam sníva svoj sen o rodnej Banskej Bystrici, ktorú mu už osud neumožnil viac navštíviť.
Július Čadek