V 14. a 15. storočí v Banskej Bystrici okrem dobudovaného opevnenia okolo celého mestského hradu existovali v ostatných častiach mesta len nesúvislé obranné opevnenia, tvorené zväčša drevenými palankovými hradbami alebo zemnými valmi. Podobný stav nedokonalého obranného opevnenia bol aj v iných Stredoslovenských banských mestách. Impulzom pre rýchle budovanie opevnení sa pre Banskú Bystricu stala expanzia Osmanskej ríše. Po ich víťazstve v bitke pri Moháči v roku 1526 a dobytia Fiľakova v roku 1544 sa Osmanom otvorila cesta do oblastí stredoslovenských banských miest. V druhej polovici 16. storočia boli do mesta pozvaní viacerí poprední talianski stavitelia. Ich úlohou bolo navrhnúť a aj dohliadnuť na budovanie nových fortifikačných objektov a tiež na prestavbu starších, prevažne drevených opevnení. V roku 1615 bol dokončený posledný úsek hradieb a Banská Bystrica sa stala uzavretým mestom, obkoleseným zo všetkých strán kamennými múrmi.
Okrem hradieb a 18 bášt súčasťou opevnenia mesta bolo aj 5 mestských brán, ktoré stáli na vonkajších stranách najdôležitejších ulíc: Dolnej, Hornej, Lazovnej, Striebornej a Hronskej-Kapitulskej. Farská-Bakossova ulica bola „slepá”, končila múrom opevnenia.
Z dnes už neexistujúcej Novej ulice viedla popri hradbách okolo Pekárskej bašty úzka ulička do Hornej ulice, ktorá sa volala „Zasratá ulička”. Dolná brána, nazývaná tiž Kremnická ako jediná z brán stála priamo pri vodnom toku. Z jednej strany obtekaná potokom Bystrica, z druhej mlynským kanálom. V roku 1577 ju pod vedením majstra Krištofa prestavali z drevenej na masívnu kamennú bránu. Počas svojej existencie viackrát vyhorela, naposledy v roku 1783. Vtedy podstúpila aj jednu z posledných stavebných úprav, výmenu strechy a novú výzdobu fasády. V prvej polovici 19. storočia brána čoraz viac prekážala zvýšenému dopravnému ruchu a tak už v roku 1844 mesto uvažovalo o jej zbúraní. Dolnú bránu napokon v roku 1871 ako prvú z vonkajších mestských brán asanovali.
V Hornej ulici, v blízkosti kostola sv. Ducha, stála Horná mestská brána. Uzatvárala severovýchodnú časť mesta a spolu so Šusterskou a Krajčírskou baštou tvorila jednu obrannú líniu. V roku 1577 ju prestavali z drevenej na kamennú. Po takmer 300 rokoch Hornú bránu ako druhú v poradí v roku 1873 zbúrali.
Na konci Lazovnej ulice, len niekoľko metrov pred miestom kde sa spája s Katovnou ulicou, stála kedysi Lazovná mestská brána. Pôvodne drevený objekt postavili pred rokom 1580. V 70. rokoch 16. storočia podobne ako ostatné mestské brány aj Lazovnú bránu prestavali na kamennú. V priebehu ďalšieho obdobia ju viackrát poškodili silné požiare. Lazovnú bránu ako tretiu v poradí v roku 1883 asanovali.
Hronská brána stála na konci vtedajšej Hronskej, dnešnej Kapitulskej ulice. Postavili ju pred rokom 1573. Neďaleko nej, na Hrone, stál drevený most, ktorý vybudovali okolo roku 1539 a v roku 1565 ho prestavali na padací. V roku 1573 Hronskú bránu prestavali na kamennú. V roku 1638 bránu znovu stavebne upravovali. Hronskú bránu ako štvrtú v poradí v roku 1885 zbúrali.
Piatou tzv. vonkajšou mestskou bránou, ktorá stála v závere dnešnej Hornej striebornej ulice bola Strieborná brána. Pôvodne drevený objekt prestavali na kamenný v roku 1573. O necelých 80 rokov neskôr sa uskutočnila ďalšia prestavba. Krátko na to, v roku 1660, upravili priečelie brány a doplnili ho o mestský erb a latinský text. V roku 1898 Striebornú bránu ako poslednú z vonkajších mestských brán asanovali.
Vnútorné brány: Približne v tretine dnešnej Dolnej ulice, v smere od námestia, stála stará brána nazývaná na Dolnej ulici. Nadväzovala na dve vnútorné línie opevnenia, ktoré v tomto priestore pretínali Dolnú ulicu. Miesto, na ktorom bola brána vybudovaná, malo svoje opodstatnenie aj z dovtedajšieho stavebného vývoja mesta, keďže v 16. storočí spodná časť Dolnej ulice nebola ešte úplne zastavaná, tak ako ju poznáme dnes. Aj privilegované domy ringbűrgerov končili práve pri tejto bráne. K námestiu sa v tomto období počítalo aj štyri až päť domov po oboch stranách Dolnej ulice. Bránu na Dolnej ulici postavili před rokom 1608 a asanovali ju niekedy pred rokom 1786.
Brána nazývaná na Striebornej ulici v skutočnosti nestála na ulici samotnej, ale v dvornom trakte dnešného domu na Hornej striebornej č.7. V podobe pozmenenej viacerými stavebnými úpravami ju ako jedinú z bývalých brán mesta môžeme vidieť i dnes. V súčasnosti v nej sídli Divadlo z pasáže. Bránu postavili okolo roku 1541 v hradbovom múre, ktorý spájal Striebornú bránu vybudovanú na konci rovnomennej ulice s Baštou III. Múr prechádzal poza domové parcely Hornej striebornej ulice a v hornej tretine Dolnej ulice, v jej dvorových traktoch sa pripájal k Bašte III. V tejto časti mesta boli vybudované až 3 línie opevnenia. Brána na Striebornej ulici otvárala prístup na domové parcely a do záhrad medzi druhou a treťou líniou opevnenia. V 19. a aj v 20. storočí bránu víckrát prestavovali, čím podstatne zmenili jej vzhľad. Do priestoru medzi bránou a domom pristavali spojovací dvorový trakt a budova dostala veľké okná a balkón.
Na pozemku bývalého Komorského dvora (Kammerhofu), v miestach dnešnej Národnej ulice, stála spolu s dvomi baštami aj brána nazývaná bránou Komorského dvora. Oproti nej, na Hrone, bol vybudovaný drevený most, ktorý kolmo smeroval k dnešnej kaplnke sv. Jána Nepomuckého pod Urpínom. Pri bráne, ktorú pravdepodobne postavili už v prvej polovici 16. storočia stál aj pivovar. V polovici 18. storočia, keď Banská komora a mesto viedli dlhotrvajúce spory o vlastnícke práva na objekty opevnení v Kammerhofe, dala Komora 5. apríla 1758 bránu zamurovať. Neskôr sa podarilo spory urovnať a Bránu komorského dvora opäť otvorili. Asanovali ju niekedy po roku 1877.
Medzi tzv. vnútorné mestské brány počítame aj bránu, ktorú v roku 1576 vybudovali v hradbovom múre nedaleko Hronskej brány. Stála na konci parcely, ktorá od polovice 17. storočia prináležala k pozemku mestského domu – dnešnej radnice na námestí. Od tejto skutočnosti sa odvodzoval aj jej názov brána Pod mestským domom. Ďalšie poznatky o nej nemáme a nie je ani známe, kedy zanikla.
Organizačné poriadky, ktoré vydávala mestská rada, určovali denné i nočné stráženie mestských bášt a brán. Do každej z nich boli okrem posádky pridelení aj puškári alebo zámočníci, ktorých povinnosťou bola starostlivosť o tamojšie delá. Počet členov posádok sa menil s počtom členov jednotlivých cechov. V neskorších dobách, kedy Banskú Bystricu neohrozoval útok z vonku, zabezpečovali zástupcovia cechov slávnostné salvy z diel a pušiek, ktoré slúžili len ako dekorácia pri slávnostiach a sviatkoch. Mestská stráž cez deň kontrolovala prichádzajúcich a odchádzajúcich. Kontrola sa zintenzívňovala v časoch nebezpečenstva (lúpežné výpravy Turkov, morové epidémie) a pri jarmočných sviatkoch, kedy bola veľká premávka. Brány sa otvárali hodinu pred východom slnka a zatvárali sa hodinu pred západom slnka. Zatvorenie brán oznamoval zvon. Koče a povozy, ktoré nestihli vojsť do mesta, boli nútené stráviť noc na predmestí. Kľúče po obchôdzke a po uzavretí jednotlivých brán odovzdával richtárovi hradný kapitán a ráno si ich od neho bral na ich opätovné otvorenie. Od 18. storočia boli strážcami brán výlučne špeciálni najatí strážcovia a nevykonávali ich (ako dovtedy) mešťania, pretože požiadali o oslobodenie od tejto povinnosti.
Výzor väčšiny mestských brán sa zachoval v obrazoch maliara Andreja Stollmanna, pôsobiaceho v Banskej Bystrici. Maľoval ich podľa dobových fotografií, ktorých niekoľko sa zachovalo dodnes.
Na pomoci pri písaní tohoto článku mi bola monografia Emila Jurkovicha „Slobodné kráľovské mesto Banská Bystrica“ a článok Jána Baláža v Bystrickom Permone.