Potulky Provensálskom 5 – Od liečivého kláštorného ticha do hlučného pápežského sídla. - believer - Blog

Potulky Provensálskom 5 – Od liečivého kláštorného ticha do hlučného pápežského sídla.

8. augusta 2012 11:09, Prečítané 5 723x, believer, fotovýlety, Všetko v jednej kope

Ráno sme sa zobudili v poradí už v druhom hoteli pri našich potulkách Provensálskom. Tento hotel mal byť našim noclažiskom aj nasledujúcu noc, teda sme nemuseli ráno baliť a vláčiť batožinu do autobusu. Po chutných raňajkách sme nasadli do autobusu a vydali sme sa tentoraz ku kláštoru Senanque s malebnými levanduľovými poliami. Cisterciánsky kláštor Senanque sa nachádza v údolí, severne od asi dvojtisícovej krásnej dedinky Gordes. Založený bol v roku 1148 a vrchol jeho rozkvetu nastal na prelome 13. a 14. storočia. Neskôr jeho význam upadol aj keď poslední mnísi odtiaľ odišli v roku 1969. Malá mníšska komunita sa sem ale opäť vrátila v roku 1988. Tunajší mnísi sa mimo iného starajú o levanduľové polia, ktoré sa rozprestierajú v okolí kláštora a tak isto vyrábajú levanduľový med, ktorý tu aj predávajú, aby si zaistili financie na potrebné reštaurátorské práce kláštora. Levanduľa a levanduľové políčka je prvé čo uvidíte po vystúpení na parkovisku neďaleko kláštora.

Levanduľa je v Provensálsku niečo ako provensálska zástava. Je to proste symbol. Dokonca má aj svoje múzeum v Coustellere. Na jej oslavu sa konajú festivaly, bývajú trhy. Názov levandule pochádza z latinského slova lavre, čo znamená umývať sa. Na jediný liter levanduľového oleja je treba nazbierať 135 kg levanduľových kvetov. Nad levanduľovými políčkami krúžia celé roje včiel, ktoré produkujú výborný levanduľový med. Pri návšteve cisterianskeho kláštora v Senanque sme prácu včiel videli. Prácu mníchov na políčkach bohužiaľ nie, nejako sa pred nami zneviditeľnili. Manželka opatrne obchádzala levanduľové políčka pri kláštore. Mala minulý rok nepríjemné stretnutie s bodavým hmyzom, presnejšie s osami. Skočila priamo do osieho hniezda v zemi a následne bola dobodaná desiatkami pásikavými potvorkami spolu s dcérou a odniesol si to aj náš bígl pes Teo. Takže všetko, čo v zadočku nosí žihadlo a lieta, vyvoláva v predstavách manželky nepríjemné pocity. Provensálska levanduľa najkrajšie kvitne akurát v hlavných mesiacoch turistickej sezóny. Jej kvitnutie a zber závisí od nadmorskej výšky v ktorej sa pestuje. Má všestranné využitie a je to aj liek. V knihe Flora Laboratory z roku 1722 napríklad nájdeme, že 10 kvapiek oleja z levandule v likéri urobí zázraky s hysterickými záchvatmi. Pomáha aj pri migréne, nespavosti, posilňuje žalúdok, pôsobí proti reumatizmu aj kŕčom. Dokonca je účinná aj proti niektorým druhom hmyzu. Využíva sa v parfumérii a aj ako prísada do pokrmov. Dobrá je tak isto aj v známej provensálskej levanduľovej zmrzline. Svoju arómu si zachováva ešte dlho po vysušení. Malé zväzky levandule zavesené v skrini svojou vôňou ešte dlho vyvolávajú spomienky na dni prežité v Provenslánsku. Hovorí sa že levanduľa vydrží od konca leta do začiatku toho nasledujúceho. Po prechádzkach v okolí kláštora a levanduľových políčok, márne sa snažiac uvidieť aspoň jedného tamojšieho mnícha sme sa autobusom vydali do Avignonu.

Avignon má viac prívlastkov. Je to mesto so slávnym polomostom, mesto chránené Pannou Máriou, ale aj mesto divadelného festivalu, ktorý sa koná priamo na nádvorí pápežského paláca už od roku 1947. Začiatok tohto festivalu sme zažili aj my. Bol sprevádzaný obrovskou reklamnou kampaňou samotnými aktérmi, ale aj dobrovoľníkmi, ktorý počas celého dňa prechádzali ulicami Avignonu a dávali okoloidúcim letáky s pozvánkami na jednotlivé podujatia festivalu. Chodili buď peši, alebo na ozdobených autách, boli vyobliekaný v rôznych pestrých divadelných oblečeniach. Tieto sprievody boli sprevádzané aj zaujímavými artistickými kúskami a všetko to bolo sprevádzané hudbou a rôznymi zvukmi. Celý tento ľudský hlučný miš-maš pohybujúci sa čarovnými stredovekými dláždenými uličkami však nepôsobil rušivo, ale vyvolával príjemnú pohodu a úsmev na tvárach. Obzerajúc si toto zábavné show v uliciach mesta sme sa presúvali k pápežskému palácu a k jeho prehliadke. V 14. storočí sa v tomto majestátnom paláci vystriedalo 9 pápežov. Ako sa ocitli pápeži, ktorí mali dovtedy sídlo v Ríme v Avignone sa pokúsim celkom skrátene teraz popísať. Hovorilo sa tomu Avignonské zajatie pápežov.

Začiatkom 14. storočia bol Rím búrlivým a nebezpečným miestom – invázie cudzích armád, prevládali tam intrigy, orgie, vojny gangov. Nikto, dokonca ani hlava cirkvi tam nebol v bezpečí. Francúzsky kráľ Filip IV. – Pekný si znepriatelil svojím spôsobom života cirkev a dostal sa do konfliktu s pápežom Benediktom VIII. V roku 1302 poslal svojho radcu do Ríma, aby prinútil rímskeho pápeža Bonifáca VIII. k abdikácii. Ten samozrejme nesúhlasil a prehlásil že radšej zomrie ako odstúpi. Ani netušil ako sa mu to splní. Pápež bol veľmi starý, chorý a od toľkého rozrušenia veru umrel. Chvíľu potom zomrel aj jeho nástupca. Hovorilo sa že ho otrávili. Ďalšiemu pápežovi, Francúzovi Klimentovi V., ako ho oficiálne volali bolo umožnené uniknúť z nebezpečia Ríma do kľudnejšieho Francúzska. Tak bolo v roku 1309 založené avignonské pápežstvo. Začalo sa sedemdesiat rokov trvajúce obdobie, kedy boli veriaci presviedčaní, že lepšie je duchovné vedenie provensálske ako rímske. Počas tej doby sa vystriedalo sedem pápežov a po ich odchode naspäť do Ríma tu pôsobilo ešte päť vzdoropápežov. Samozrejme že medzi nimi nebol ani jeden Talian, všetci boli Francúzi. Charakteristické pre tamojších pápežov bolo to, že každý sa snažil architektonicky vylepšiť, zväčšiť a umocniť palác. Takto vznikol honosný pápežský palác. Je to najväčšia gotická stavba v Európe. Posledný z avignonskych pápežov, Gregor XI., pôsobil od roku 1377 opäť v Ríme. No, ešte celkom stručne spomeniem, že v ďalších rokoch došlo k tzv. cirkevnej schizme (rozkolu), vyznačujúcej sa pápežským dvojvládim – jeden pápež „úradoval“ v Avignone a druhý v Ríme. V roku 1906 sa Pápežský palác v Avignone stal múzeom a odvtedy je v podstate v permanentnej rekonštrukcii. Dnes môžu turisti navštíviť vyše 20 miestností paláca. Palác je dejiskom mnohých kultúrnych aktivít, konaných počas celého roka.

Hlavné čo na mňa zapôsobilo pri príchode k palácu a čo nás sprevádzalo aj pri obhliadke samotného paláca bola mohutnosť. Odvšadiaľ na mňa doliehala šedá, kamenná mohutnosť. Priestory vo vnútri paláca pôsobili chladivo, pritom veľkolepo, aj keď boli stroho zariadené. V samotnom paláci nebolo veľa historický artefaktov, nakoľko sa osídlenci paláca nimi veľmi neobklopovali a aj to čo mali im sčasti zhorelo pri požiari. K priblíženiu predstavy o mohutnosti tamojšieho interiéru spomeniem napríklad Konzistórium 34 metrov dlhá a 10,5 metrov široká miestnosť, kde sa v prítomnosti pápeža zhromažďovali kardináli. Alebo Tinel, čo bola jedáleň dlhá 48 metrov. Toto bola údajne najdlhšia miestnosť v paláci. Za zmienku stoja aj hradby ktoré obkolesujú palác a tiahnu sa v dĺžke 4,3 km.

Po prehliadke paláca sme sa presunuli k ďalšej z dominánt mesta Avignon, k neúplnému mostu cez rieku Rhône, Pont St-Bénézet . Existuje príbeh o tom, ako bol most postavený. Údajne ho postavil mladý pastier Bénézet, ktorému vo sne anjeli prikázali aby postavil most cez rieku. Všetci sa mu zo začiatku smiali. Tamojší biskup mu ale povedal, že mu umožní stavbu mostu, ak zodvihne obrovský balvan a prenesie ho na miesto, kde mal most stáť. Mladému pastierovi sa to podarilo a most teda stojí. Ktovie či stojí pričinením mladého pastiera, lebo v skutočnosti sa nevie kto je autorom tejto stavby. Most kedysi 900 metrov dlhý bol niekoľko krát poškodený povodňami, ale stále ho opravovali. V roku 1600 ale rozvodnená rieka odniesla polovicu mosta a od roku 1680 bol ponechaný svojmu osudu. Dodnes sa z 22 jeho oblúkov zachovali len štyri.

Po návšteve mosta Pont St-Bénézet sme sa ešte v ten deň vydali autobusom k ďalšiemu mostu a tým je slávny rímsky most – aquadaukt Pont du Gard. O tom ale až v ďalšom pokračovaní.

(Kliknite na jednotlivé fotky, aby sa zobrazili v správnom pomere)