Založ si blog

O tom ako som mal generálku hospitalizácie

alebo o tom, ako som sa s dlhým nosom a rukou zavesenou v  ortéze domov vrátil.
Listoval som sa ja dnes pri silnom vetrisku za oknami v archíve mojich starších článkov zo starého blogu a natrafil som aj na jeden v ktorom som písal  o mojich zážitkoch pri prijímaní   na operáciu ramena do našej nemocnice.
I rozhodol som sa že ho zverejním aj tu. No nakoľko článok je dosť dlhý a dlhé články (z vlastnej skúsenosti) sa neradi čítajú, rozdelil som ho na pokračovanie.
V jeseni roku 2005 som si vyluxoval rameno pri zháňaní záberov na moju diplomovku. Boli to fotografie starých pustých štôlní hlboko v horách za Špaňou Dolinou v starej opustenej osade Piesky. V priebehu ďalších dvoch rokoch som si to rameno vyluxoval ešte dva krát, tak som sa rozhodol ísť na operáciu..
A tu je teda  prvá časťčasť článku.
Dnes (bolo to v máji roku 2008) som mal byť prijatý na ortopédii v našej Rooseweltovej nemocnici a teda bol som už od včera nervózny a znechutený celý deň. Nikdy som ešte ako dospelák nebol hospitalizovaný. Ako dieťa áno, pamätám sa, bol som asi týždeň na infekčnom. Ale teraz to mala byť pre mňa premiéra. Už len vytvorenie samotného zoznamu
vecí čo si tam mám zobrať ma desilo. A nie je toho málo. No mal som problém zapnúť cestovnú tašku. Síce tretinu tvoril mohutný župan s kapucňou, ktorý som aj tak neobliekol po prijatí, ale aj tak ten zoznam bol úctihodný.
„Konečne“ nastal deň mojej hospitalizácie. Ráno o pol siedmej môj tato hrdo čakal pred našim domom na večne vyleštenej Favoritke a zviezol ma až do nemocnice priamo pred urgent, lebo som si odtiaľ
potreboval vyzdvihnúť rontgenové snímky môjho vyluxovaného ramena ( na urgente ma totiž prijímali keď som si vykĺbil ruku). Samozrejme to by nebolo naše zdravotníctvo, keby šlo všetko hladko. Na urgente mi povedali že snímky sú už niekde v archíve a dali mi papier aby mi tam tie snímky dali. Lenže naša nemocnica je spleť katakomb, dodola až do  -2. poschodia a dohora po 13. poschodie. Blúdil som po -1. poschodí ako Marek po pekle, pýtal som sa stretávajúcich ľudí v bielom. Tí mi ukazovali, popisovali kudy-kam a ja som len chodil, v jednej ruke obrovskú cestovnú tašku a igelitku a druha ruka nastoknutá v ortéze. Nespočet
dverí alá „Samo“ som plecom rozrazil, pokiaľ som sa ocitol pred archívom kde mali foto môjho ramena.
Keď som absolvoval túto etapu, pomyslel som si že už zablúdiť nemôžem nikde, veď som sa aj v Syrakúzkych katakombách orientoval celkom dobre, keď som ako posledný z dôvodu horúčkovitého fotenia
chodil a často som nevidel našu výpravu.
Ďalšia etapa na ceste na nemocničné lôžko bola ortopedická ambulancia III. Tak na tú som sa šiel opýtať na informácie vo vestibule polikliniky. Prestal som pani informátorku vnímať z dôvodu mojej paniky po jej asi štvrtom vysvetlení že na konci chodby doľava, či doprava. Skrátka jediné čo mi utkvelo v pamäti bola onkologická ambulancia a to že ortopedická ambulancia je pred onkologickou ambulanciou vľavo. Uff. No ale našiel som onkologickú ambulanciu a jasné že hneď aj moju ortopedickú ambulanciu. Tam po polhodine čakania som vypísal nejaký dotazník ktorý je potrebný vypísať ešte pred anesteziologickým vyšetrením, tak som ho tam poctivo vypísal…kopec otázok, skoro ako pred odberom darcu krvi.
Ďalšia etapa mojej cesty bola návšeteva a absolvovanie vyšetrenia na anesteziologickej ambulancii. Sestrička z ortopédie mi povedala, že je to na druhom poschodí, tak som sa najbližším schodišťom
vybral z prízemia na druhé poschodie. Ups, mal som ísť až druhým schodišťom, lebo toto schodište ma doviedlo do nejakých sterilných labákov, kde ma odchytila zhrozená sestrička že čo tam robím. Povedal som jej o čo ide, (či go) a ona vidiac fučiaceho nabaleného „muža“ s krídlom v ortéze miesto nahnevanej formulky aby som sa pratal kam mám, prešikovala ma celým labákom a vyviedla ma do správnej chodby. Tam som už len raz zablúdil, keď som opačne omylom zabočil na neurologické oddelenia, ale keď som si všimol nervózne výrazy v tvárach tam sediacich pacientov, dal som spiatočku a pratal som sa už na anesteziologickú
ambulanciu, kde čuduj sa svete mali pacienti tiež nervózne výrazy v tvárach.
Tak a tu trhám článok a druhý ústrižok pridám nabudúce…

Marošovi

10.08.2017

Maroš, pred pár dňami som znovuobjavil pesničku "Takový schody do nebe" a netušil som že na druhý deň budeš nečakane kráčať po nich. Tam dole, pod schodami do večnosti si nechal svoju manželku viac »

Z prehriatej hlavy. .

02.08.2017

Je lepšie, keď je lepšie. Lebo keď bolo lepšie, to je už minulosť a môžeme na to len spomínať. Keď bude lepšie, to je zase budúcnosť a nemusíme sa toho dožiť. Hovorí sa že dobre už viac »

Sen, to je hviezda na nebi

27.07.2017

Na hranici lúky a lesa stála brána. Brána do sveta, kde sa dá vymodelovať osobný svet. Zastal pred bránou a obzrel sa späť. Po chvíli pomaly prekročil prah brány a jeho kroky vtiahol do seba viac »

trump, melanie, zatmenie, usa

Milióny Američanov vrátane Trumpa sledovali zatmenie Slnka

21.08.2017 23:02

Davy Američanov vrátane prezidenta Donalda Trumpa vybavených ďalekohľadmi, fotoaparátmi a špeciálnymi ochrannými okuliarmi pozorovali úplné zatmenie Slnka.

kábul, vojaci, policajti, afganistan

Kábulskú diplomatickú štvrť zasiahla explózia

21.08.2017 22:33

Informácie o potenciálnych obetiach afgánskeho incidentu zatiaľ nie sú k dispozícii.

fico, danko,

Horský: Koaličná komunikácia je na bode mrazu

21.08.2017 20:00

Skutočnosť, že má vláda v stredu rokovať bez ministrov za SNS, podľa politológa Michala Horského znamená prehĺbenie koaličného konfliktu.

Anatolij Antonov

Novým veľvyslancom Ruska v USA je Anatolij Antonov

21.08.2017 17:26

Doterajšieho námestníka ministra zahraničných vecí Antonova označujú za zástancu tvrdej línie vo vzťahoch k USA.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 114
Celková čítanosť: 326487x
Priemerná čítanosť článkov: 2864x

Autor blogu

Kategórie

Odkazy