believer

Tento mail som dostal od kamaráta. Nemám rád  preposielané maily, skoro všetky bez otvorenia mažem. Ale tento som otvoril. Možno preto, lebo je od kamaráta z detstva (ahoj Maroš), s ktorým som už bohužiaľ nie veľmi v styku, aj keď bývame v jednom meste.

Mail – článok nie je o politike, nie sú v ňom vyčíslené fakty, nie je to o náboženstve, či sektárstve.  Stačí sa len zamyslieť a porozmýšľať o tvorovi zvanom „človek“ a o kúsku zeme na ktorom stojíme vo veľkom vesmíre, ktorý voláme Zem. Nechcem týmto článkom nabádať aby ste ho posielali ďalej, aj keď je to na jeho konci spomenuté. Aj tak by vo veľa prípadoch skončil zmazaný a neprečítaný. Stačí ak si ho prečítate tí, ktorí sem kliknete a dáte na chvíľu prednosť pár vetám, ktoré nie sú o politike či mamonárstve..

Tu sme my, ľudia ! Skladáme sa z mnohých ľudí, ktorí sa cítia byť človekom. Človekom, ktorý sa nebojí používať toto meno. Tým človekom, ktorý cíti vo svojej podstate, že je stvorený pre lásku a z lásky a nehanbí sa za to.

Keď sme boli malé deti, hrali sme sa spolu na piesku. Nevedeli  sme o starostiach dospelých a boli sme si blízki. Pamätáš sa, človek ? Vymieňali sme si formičky, delili sa o lopatku a hrabličky. Pomáhali sme si. Spolu sme sa smiali a nevadilo nám, že nám škrípal v ústach piesok. Naše mamky sa na nás s láskou pozerali a naše pieskovisko bol pre nás celý svet. Nevadilo nám, že nás tam bolo veľa. Pre každého tam bolo miesto, každý priložil ruku k dielu, každý staval hrad v piesku, aj keď to bolo len dočasné.

Aj náš pobyt tu, na Zemi, je len na určitý čas. Naše stavby sa zdajú z pohľadu dejín dočasnými ako vtedy v detstve. Pamätáš si, človek ? Píšeme Ti, lebo sme na Teba nezabudli, človek. Keď sme boli deti, všetci sme si rozumeli, aj keď sme sa nevedeli spolu rozprávať. Vtedy sme mali jeden k druhému veľmi blízko, lebo sme sa mali radi.

Máme Ťa radi, človek. Všimli sme si, že si vo svojom vnútri veľmi hodnotný, aj keď to možno o sebe ani nevieš, lebo ti to nemal kto povedať. Píšeme Ti to teraz, v tejto chvíli, lebo to tak cítime, že si jedným z nás. Ako vtedy, keď sme boli deti. Pamätáš si, človek ?

Ak to cítiš rovnako a máš pocit, že sa s naším pieskoviskom s názvom svet niečo deje, pridaj sa k nám. Nedovoľ, aby sme sa všetci odcudzili a zabudli, ako sa voláme. Napíš všetkým ľuďom, ktorí majú meno človek, aby sa k nám pridali. Oprášime spolu hrabličky a lopatku z detských liet a poďme spolu vybudovať nový svet, aby sa za nás mamka Zem nemusela hanbiť. Chceme jej urobiť radosť a chceme, aby si sa pridal k nám a povedal túto zvesť všetkým ľuďom, ktorých vo svojom okolí poznáš. Potrebujeme každého jedného, prosím, nezabudni na nikoho. Stav tohto sveta je aj v Tvojich rukách. Ak si ich dáš teraz do vrecka, môžeš spadnúť, ak si zavrieš oči, môžeš sa stratiť, ak sa budeš tváriť, že sa Ťa to netýka, môžeš stratiť svoju tvár.

Toto nie je hra ani fikcia, toto je realita. Stav tohto sveta je skutočnosť a my, ľudia, sme jej tvorcami. Pamätáš si, človek ? Čo sme sa učili v škole ? Človek je v evolučnom stupni na najvyššom rebríčku. Bol to dlhý výstup a na vrchol je už len malý krôčik. Poď s nami, človek ! Chceme tam byť všetci, všetci spoločne, všetci, ktorých meno je človek, a potrebujeme aj Teba ! Bez Teba to nedokážeme ! Povedz túto správu o stave sveta všetkým, koho stretneš, povedz to každému stromu, každému lístku, pošli svoje poštové holuby do všetkých kútov sveta, aby o tom vedel každý, kde sme sa ako ľudia ocitli a takisto im povedz, že by sme chceli kráčať spoločne.

Ďakujeme Ti za všetko, čo si pre nás, ľudí, urobil.

S láskou Tvoj navždy milujúci človek

Pokračujeme  posledným dňom prehliadky Paríža. Nakoľko sme v ten deň mali v nohách už pekných pár kilometrov, využili sme služby parížskeho metra na prepravu k Montmartre. Parížske metro je asi jedno z najčistejších metier v Európe. Nie žeby som ich navštívil toľko, aby som mohol zrovnávať, viem to z čítania a z rozprávania iných, ktorí ich navštívili podstatne viac ako ja. Ja sa môžem popýšiť akurát budapeštianskym metrom, ktorým som sa mal možnosť zviezť niekedy vo svojej rannej mladosti.  Parížske metro bolo uvedené do prevádzky už v roku 1900, takže patrí k najstarším v Európe. Stanice metra boli naozaj čisté, zaujímavé, tak isto ako vlakové súpravy, ktoré však boli poriadne  prepchaté cestujúcimi. Často sme sa mali problém natlačiť, celý náš zájazd do vozňa za pár sekúnd, čo vlak stál na stanici. Samozrejme sme sa v strachu aby sme sa tam opustení nestratili, tlačili dnu ako Sásovčania (Hovorí sa o niekom, kto sa niekde tlačí, že sa tlačí ako Sásovčan. Aspoň u nás v strede Slovenska. Zhodou okolností som pôvodom Sásovčan a dokonca aj t.č. bývam na sídlisku Sásová).  Našťastie sme sa celí a všetci do nohy prepravili metrom až k samotnému Montmartre.

Montmartre je vŕšok, prezývaný tiež Balkón Paríža. Aj keď prevýšenie je len niečo okolo 130 metrov, je najvyšším bodom  mesta. Na jeho vrchol sa dá dostať buď schodami, ktorých je úctyhodných 222, alebo malou lanovkou, ktorej služby sme využili aj my. Určite nie preto, že by sme nevládali po schodoch, ale ostalo nám ešte niekoľko spoločných euráčov, tak sme ich takto minuli. Priznám sa, že lanovka padla celkom vhod . Montmartre bola niekedy dedina, ktorá bola v roku 1860 pripojená k Parížu. Existuje hneď niekoľko, presnejšie dve verzie odvodenia vzniku názvu Montmartre. Prvé pochádza z pomenovania Mons Martis, čiže Marsov pahorok, ako chrám zasvätený bohovi Marsovi. Druhá verzia je odvodená od Mons Martyrum, teda Hora mučeníka. Údajne tu bol sťatý svätý Dionysius, prvý biskup Paríža. Na tomto mieste Paríža je neskutočne hustá koncentrácia umelcov, ktorí tu žijú svoj bohémsky život, ktorý predovšetkým znamená slobodu, ich umeleckú tvorbu a odmietanie všetkých ortodoxných politických a sociálnych hľadísk. Asi každý maliar ktorý tu pôsobil, zanechal na Montmartre svoju značku s udalosťami svojho života a umenia. Za bazilikou Sacré Coeur sa nachádza námestíčko du Tertre, ktoré je doslova presiaknuté farbami a umením. Na tomto námestí  je množstvo obchodíkov zo suvenírmi, galérií, reštaurácií, kaviarní. Okolo námestia je spleť uličiek, kde je stále atmosféra dávnych čias. Toto námestie je plné maliarov portrétov, ktorí sú tu pre turistov, sedia na stoličkách, či malých kovových sedátkach oproti stojanom, presne tak ako to tu robili pred storočiami.

Na Montmartre sa nachádza aj dominujúca bazilika Svätého srdca (Sacré Coeur). Základný kameň bol postavený v roku 1875, ale zasvätená bola až v roku 1919. Je navrhnutá v zvláštnom štýle, spojená je tu rímska a byzantská architektúra. V prednej časti baziliky  stoja  jazdecké sochy Ľudovíta Pobožného a Jany z Arku. Interiér baziliky je zdobený najväčšou mozaikou vo Francúzsku, zobrazujúcou sväté Ježišovo srdce, ktorému je bazilika zasvätená.

Stihli sme sa ešte pokochať nádherným výhľadom na Paríž, nakoľko Montmartre je na vŕšku a namierili sme si to z vŕška úzkymi uličkami na naše predposledné miesto ktoré sme stihli navštíviť v Paríži. Prešli sme okolo kaviarni, kde sa točil a odohrával dej filmu Amelia z Montmartre a zastavili sme sa až na malom námestí, kde je niekoľko nočných podnikov, z ktorých je najznámejší slávny kabaret Moulin Rouge, nad ktorým sa otáčajú lopatky veľkého svetelného veterného mlyna. Dnes patrí k najdrahším nočným podnikom Paríža, ale v minulosti práve sem chodili nemajetnejší umelci, aby si pozreli tamojšie tanečnice. Okrem Moulin Rouge sú tu ešte dva mlyny – kabarety, ale tie sú podstatne menšie.

Po prehliadke Moulin Rouge sme sa metrom presunuli na Námestie svornosti, ktoré bolo aj naše posledné miesto v Paríži, kde sme si počkali chvíľku na náš autobus, ktorým sme opustili za zvukov hudby Inkov toto mesto s nádejou v srdci že sa sem ešte niekedy vrátime.

Stanica parížskeho metra a v diaľke súprava ktorá nás prepravila k Montmartre.

Ulička plná obchodov so suvenírmi ktorá stúpa na Montmertre.

Na konci uličky nad nami sa belie bazilika Sacré Coeur ako šľahačková torta

Nádherný výhľad z Montmartre na Paríž

všadeprítomní pouliční zabávači

Miestni umelci..

Palacinka bola chutná ... teda manželka to tvrdila, ja som mäsožravec

Bazilika Svätého srdca (Sacré Coeur).

jeden z troch funkčných kabaret-mlynov

A tu je najznámejší, červený Moulin Rouge

Ulica erotických obchodov..

No a tu už na Námestí Svornosti pri egyptskom obelisku čakáme na autobus, ktorý nás odviezol na Slovensko..

.. čakáme za zvukov indiánskej hudby..

Arméni nám ukázali ako sa na Ararat lezie a zase nás raz naši reprezentanti vo futbale presvedčili na čo máme. Vedia hrať len tam, kde sa bankovkami šuští. Možno by lepšie uspeli, samozrejme so šťastím na kopačkách, ak by hrali v kvalifikácii na majstrovstvá Podpoľania. Predtým by ale museli v tom kraji podstúpiť rehabilitáciu vymáčaním v kotli s bryndzovými haluškami a byť vyšľahaní syrovými korbáčmi.

“Pasieš Kubko, pasieš?

Pasiem Maťko, pasiem.

Nože Kubko, zavracaj, futbalisti sa nám po lúkach Európy rozutekali!

Bléééééééé…”

Škoda že nevyrábame glóbusy republiky. Načim by bolo tú našu republiku vykopnúť popri makete vesmíru niekde za Mliečnu dráhu… Nejako sme sa zopsuli, už aj s futbalom. Ešteže máme prírodu krásnu, sem tam nepoškvrnenú..:)

A je tu. Posledný deň v Paríži. Ráno na hoteli rýchlo dobaliť kufor, stihnúť raňajky, naložiť batožinu do autobusu a vychutnať si posledný deň pobytu v Paríži. Ešte aj počasie  smútilo. Zamračilo sa a dokonca sme použili ráno pri Panthéone asi na desať minút dáždniky. Bolo to prvý a posledný raz v Paríži. Potom obloha prestala smútiť a vyšlo slnko, ktoré nás sprevádzalo celým dňom pri objavovaní ešte nami nevidených pamiatok mesta na Seine.

Naše prvé zastavenie v ten deň bolo v Latinskej štvrti. Latinská štvrť  sa nachádza na ľavom brehu Seiny a už dlhé veky je univerzitnou štvrťou. Rozkladá sa okolo univerzity Sorbonny a latinskou ju nazvali preto, lebo až do Francúzskej revolúcie tu bola latinčina jazykom  študentov a profesorov univerzít.

Dominantou Latinskej štvrti je Panthéon, pôvodne to bol kostol zasvätený sv. Jenovéfy. Za Francúzskej revolúcie bol republikánskym chrámom a v súčasnosti slúži aj ako hrobka. Práve tu sú pochované mnohé významné osobnosti Francúzska: manželia Curie-ovci, Rousseau, Voltaire, Victor Hugo alebo aj Alexander Dumas starší. Panthéon je 110 m dlhý a 83 metrov vysoký.

V blízkosti Panthéonu sú nádherné Luxemburské záhrady a v nich palác Luxemburg, ktorý dala postaviť Mária Medicejská. Dokončený bol ale až v roku 1631, kedy bola Mária poslaná do vyhnanstva. Do Veľkej francúzskej revolúcie to bol kráľovský palác, potom slúžil ako väzenie a počas druhej svetovej vojny tu sídlila Luftwaffe. Záhrady boli vybudované v 17. storočí na spôsob francúzskych parkov. V záhradách sa nachádza aj Parížska Socha slobody, ktorá poslúžila ako vzor pre vznik francúzskeho daru Spojeným štátom. Táto približne dva metre vysoká socha bola odhalená v roku 1906. V Paríži, na Ostrove labutí uprostred Seiny,  stojí však ešte jedna Socha slobody.

Po Latinskej štvrti sme sa vybrali k Notre Dame. Táto katedrála, tiež nazývaná Chrám Matky Božej  nás uchvátila svojou mohutnosťou a majestátnosťou.  Nie je najväčšou katedrálou, ale v čase svojho dokončenia bola najväčšou katedrálou západu. Nachádza sa na východnom cípe ostrova Ile de la Cité. Na dĺžku meria 130 metrov, na šírku 48 metrov a najvyšší bod dosahuje 96 metrov.  Katedrála bola svedkom mnohých významných udalostí, napríklad tu bolo otvorenie prvého zasadnutia Generálnych stavov, proces  rehabilitácie Jany z Arku, alebo korunovácia Napoleona I. Hovorí sa že Napoleon na svojej korunovácii nechal najskôr čakať pápeža Pia II. dve hodiny a nakoniec si cisársku korunu nasadil na hlavu sám.

Pred katedrálou na námestí sa nachádza “nultý bod”. Je to pomyselný stred Paríža, symbolizovaný bronzovou hviezdicou. Je to bod, od ktorého sa oficiálne merajú všetky vzdialenosti na francúzskych cestách.

O histórii katedrály nejdem písať, dá sa o nej hodne dozvedieť z rôznych príručkách o Paríži alebo z internetu. Spomeniem hádam len to, že jej história začína už v roku 1160, niekedy v 17. storočí začala katedrála upadať, či pôsobením zubu času, alebo vandalizmom. Zlomový a zároveň záchranný  bod v histórii zdevastovaného chrámu bol román Victora Huga Chrám Matky Božej v Paríži, v ktorom autor upozornil na smutný osud katedrály. Ohlas ktorý román zaznamenal znovu vzbudil záujem o katedrálu a napokon sa rozhodlo o jej rekonštrukcii a dnes môžeme obdivovať jej krásu.

Pred katedrálou v čase našej návštevy sa hadil, ako je to zvykom asi pred každou parížskou pamätihodnosťou dlhý rad k vstupnej brána. Nakoľko sa ale nevyberalo vstupné, akurát sa letmo kontrolovali tašky či iná batožina, do jej útrob sa postupovalo celkom svižne a za pár minút sme sa ocitli v tmavom vnútri katedrály. Šero a obrovský priestor do strán ale aj do hora vzbudzoval úctu asi každého návštevníka. Umocnené to bolo aj zvukom organu, ktorý práve v čase keď sme tam boli začínali „rozohrievať“ a katedrálou sa niesli hlboké, občas sa meniace tóny tohto majestátneho nástroja.  Duchovne nasýtený sme sa dostali von z katedrály a bolo načase sa nasýtiť aj inak. Ozval sa hlad, tak sme sa usadili v malej reštaurácii. Od múrov katedrály nás delila len asi 4 metrová uličná cesta. Počas obeda sa ako bonus k jedlu rozozvučali poludňajšie zvony chrámové. No čo si viac priať? .

Najedení sme sa pobrali uličkami Paríža k ďalším zaujímavým miestam. Prešli sme popri krásnej Stravinského fontáne, plnej pohyblivých vodostrekov všetkých možných aj nemožných podôb, ktorá sa nachádza v tesnej blízkosti nevšednej naruby postavenej budovy Pompidou. Prečo naruby postavenej? Budova má všetky potrubia, rozvody, klimatizáciu  a technické zariadenia miesto vo vnútri budovy priamo na jej fasáde. Toto centrum sa samozrejme stretlo s negatívnymi reakciami  verejnosti, lebo svojím vzhľadom pripomína nejakú ropnú rafinériu. Nakoniec sa však stala miestom navštevovaným a obdivovaným tisíckami návštevníkov.  Centrum Pompidou v sebe ukrýva výstavné priestory, múzeum moderného umenia, knižnicu, kaviarne, obchody.

Ďalej sme sa vybrali k stanici metra ktoré nás malo prepraviť na Montmartre. Asi na 30 minút sme sa zastavili pri fontáne des Innocents (fontána Neviniatok) a pokračovali sme popri veľkej 70 tonovej pieskovcovej hlave opierajúcej sa o ruku. Na chvíľu sme sa pristavili pri údajne druhom najkrajšom kostole po Notre Dame, pri kostole Saint-Eustache. Je v ňom najväčší organ vo Francúzsku.

Panthéon

Luxemburské záhrady

palác Luxemburg

V záhradách je aj Socha Slobody asi 2 m vysoká.

cestou k Notre Dame (vzadu vľavo)

Notre Dame

nultý bod..

Stravinskeho fontána, vedľa centrum Pompidou

Fontána Neviniatok

70 tonová pieskovcová hlava

kostol Saint-Eustache

Louvre patrí určite k najväčším múzeám na svete. A práve tam smerovali ako prvé v ten deň naše kroky. Je to obrovský komplex budov, ktorých dejiny výstavby siahajú až na začiatok 13. storočia. Názov Louvre je odvodený  od normanského slova lower, čo znamená pevnosť.

Teraz úplne letecky, teda barbarsky stručne o vzniku a budovaní Louvru. Ako prvá historicky dokázaná stavba tohto komplexu bola hradná veža vysoká 32 metrov, ktorú pri Seine dal postaviť kráľ Filip II. August. Neskôr k veži pribudla štvorhranná budova s nárožnými vežami. Tu boli neskôr ukryté cennosti. Toto tvorilo základ Louvru nazývané Tour de Paris. V 14. storočí tu bolo kráľovské sídlo. Postupne sa  komplex budoval  za panovníkov Františka I., jeho syna  Henricha II., potom za Kataríny Medicejskej, ktorá dala postaviť palác Tuileries. Pokračovalo sa za vlády Ludovíta XIII. a Ludovíta XIV. Keď sa dvor v roku 1682 presťahoval do Versailes, práce na Louvre boli zastavené a komplex začal chátrať. Dokonca  sa uvažovalo v roku 1750 že mal byť zničený. Ale po búrlivých rokoch revolúcie sa Napoleon I. ujal prác na Louvri, až ho dokončil Napoleon III. Po požiari a následnom zničení Tuileries počas obliehania mesta v roku 1871 Louvre získal svoju súčasnú podobu.

Postupom času, ako múzeum naberalo na návštevnosti, prestával hlavný vchod zvládať množstvo návštevníkov. Ako riešenie bola napokon postavená slávna sklenená pyramída, naprojektovaná na objednávku prezidenta Mitteranda v roku 1989 architektom I.M. Peinom, ktorá teraz slúži ako hlavný  vchod do komplexu múzeí. Podobne ako Eiffelova veža, ani táto stavba sa nevyhla kritike, hlavne pre kontrast modernej architektúry s architektúrou Louvru. Celkove je v Louvri až 5  presklených pyramíd, jedna z nich je „obrátená pyramída“ presvetlujúca priestory pod Cour du Carrousel. Práve pri tejto obrátenej pyramíde sme do komplexu múzeí vchádzali my. Múzeá v Louvri tvoria tri základné časti – budovy: Richelieu, Sully a Denon. Každá budova má tri poschodia. Hlavnou náplňou komplexu v Louvri sú obrazy. Každý panovník Francúzska pridal do zbierky veľké množstvo obrazov, či už ako vojnovú kortisť, či ako diela významných maliarov. Štatistiky udávajú, že plocha obrazov vo viac ako 200 sálach presahuje 60 tisíc m2. Pre ucelenosť treba dodať že zbierky v Louvri sú rozdelené do týchto hlavných zbierok: Orientálne starožitnosti, Egyptské starožitnosti, Grécke, Etruské a Rímske starožitnosti, maliarske zbierky, skulptury a užité a dekoratívne umenie.

S odstupom času po návrate domov by som si vedel rozložiť návštevu Louvru viac efektívnejšie. To čo sme tam absolvovali my, bolo dá sa povedať chaotické. Napomohol k tomu nedostatok času. Na prehliadku Louvru sme mali len necelé 4 hodiny  a v tom bol zahrnutý aj čas na presun na Námestie Svornosti, kde mal byť pristavený náš autobus, aby nás zaviezol k ďalším pamätihodnostiam Paríža. Takže sme sa zamerali pri prehliadke exponátov na návštevu obrazov, hlavným ťahákom pre mňa bola  Mona Lisa, kde sme sa pomaly dostali cez nádherné exponáty sôch a chodieb plných nádherných obrazov. Ukradnúť Monu Lisu som sa radšej ani nepokúsil. Za prvé, boli okolo obrazu zástupy návštevníkov a za druhé, obraz je za nepriestrelným sklom a pod neustálymi, obozretnými očami strážiacich zamestnancov Louvru. Obraz sa ale podarilo ukradnúť v roku 1911 istému  maliarovi izieb, ktorý sa v Louvri schoval, vyčkal do druhého dňa kedy bolo múzeum pre verejnosť zatvorené, prezlečený za zamestnanca múzea obraz pod plášťom vyniesol von a naspäť sa Monu Lisu podarilo dopraviť až v roku 1913. Naspäť však k našej prehliadke Louvru. Ďalej sme sa pokúšali nájsť „Egypt“, teda ja som túžil zhliadnuť egypské pamiatky. Podarilo sa nám však dostať sa cez zbierky Etruskov, Grékov, Rimanov len ku sfinge, potom sme cítili potrebu vyhľadať socialne zariadenie a nejako sme sa v tej spleti chodieb stratili. Napomohlo k tomu sledovanie hodiniek a tak sme Egypt oželeli. Vydali sme sa teda ku nádherným komnatám Napoleona III., ktoré sme mali v pláne tiež navštíviť.  Boli fakt nádherné. Prvé čo do očí udrelo, bola honosnosť a prevládajúce farby jasno červená a zlatá. Potom sme sa už len ponáhľali k východu a vyšli sme na nádvorie práve cez presklenú pyramídu. Sklá pyramídy boli posiate v slnku sa trblietajúcimi kvapkami vody. Ani sme si nevšimli, že počas pobytu v útrobách Louvru vonku pršalo. Ale to už opäť svietilo slnko, tak dáždniky ostali suché. Čakal nás ešte prechod po priamke od Louvru, popod oblúk Arc du Carrousel, cez Tuilerijske záhrady na  Námestie Svornosti k egyptskému obelisku. Tu ako som písal vyššie nás mal čakať náš autobus. Priamka potom pokračuje cez  Elyzejské polia až po  Víťazný oblúk.  Ale po poriadku.

Hneď za areálom Louvru je oblúk Arc du Carrousel, ktorý  je ako vstupná brána do Tuilerijských záhrad. Tento oblúk bol postavený v rokoch 1806-1808 a mal oslavovať víťazstvo Napoleona v roku 1805. Napodobňuje architektonický dizajn a dekoráciu oblúka Septimia Severa v Ríme. Červené a biele mramorové stĺpy rámujú tri oblúky. Na vrchole boli umiestnené  4 pozlátené kone, ktoré na Napoleonov rozkaz boli odvezené z benátskej baziliky sv. Marka, do ktorej boli vrátené v roku 1815. Originály boli potom nahradené napodobeninami. Po prejdení oblúkom sme sa ocitli v Tuilerijskych záhradách. Mne pripadali dosť zanedbané, asi preto že sme navštívili deň predtým  nádherné Versaillské záhrady:). Tieto záhrady sa rozprestierajú v dĺžke jedného  kilometra. Pozemok kde sa rozprestierajú dala kúpiť Katarína Medicejská v roku 1563 a vytvorila tu záhrady v anglickom štýle. Po záhradách sú roztrúsené skupiny sôch, vázy, kvetináče a krásne stĺpové lampy.  Tisíc metrovou cestičku cez záhrady sme sa dostali k nádhernej bráne a vyšli sme na Námestie Svornosti (Place de la Concorde). Toto námestie bolo vytvorené v rokoch1757-1779. Za revolúcie tu bola gilotina, pod ktorou prišlo o hlavu viac ako 1300 ľudí, od Ludovíta XVI., kráľovny Marie-Antoinetty po Madame Roland a Robespiera. Na Námestie Svornosti bolo premenované v roku 1795. V strede námestia dnes stojí viac ako 3300 rokov starý egyptský obelisk z chrámu v Luxore, darovaný Ludovítovi Filipovi v roku 1831 Mohametom Alim. Obelisk je vysoký 23 metrov a je pokrytý hieroglyfmi ilustrujúcimi slávne skutky Ramsesa II.

Z Námestia Svornosti sme sa presunuli autobusom k ďalšej pamätihodnosti, ktorou  je Invalidovňa, ale o tom a o inom až v budúcej časti.

Obrálená pyramída. Tu sme si vystáli slušný rad na vstupenku do Louvru.

Popri sochách a nádherných obrazoch sme sa dostali k Mona Lise.

Tu je. Mona Lisa. Odrazu som sa jej ocitol zoči voči, asi v treťom rade medzi ostatnými návštevníkmi s foťákom nad hlavou

Teraz hurá hľadať Egypt.... toto nie je ..

... ani toto..

ocitli sme sa dokonca aj v podzemí...

Konečne niečo egyptské. Dokonca samotná Sfinga. Škoda len že to bolo posledné egyptské čo som tam videl..

Teraz na návštevu k Napoleonovi III.

komnata Napoleona III.

Najvyšší čas pobrať sa k východu. Škoda že je tu stále čo obdivovať.

Popri obrátenej pyramíde sme vošli do útrob Louvru, touto sme sa dostali von.

Oblúk Arc du Carrousel, vstupná brána do Tuilerijských záhrad.

kúsok Tuilerijských záhrad..

A konečne pred nami Námestie Svornosti s egyptským obeliskom prezývaným tiež ceruzka.

Po prehliadke Eiffelovej veže sme sa vybrali  na opačný breh Seiny cez most Pont d’Iena k lodnému prístavisku na vyhliadkovú plavbu po Seine.

Cestou sme sa zastavili pri mieste kde tragicky zahynula princezná Diana. Nad tunelom v ktorom roku 1997 Diana zahynula aj s priateľom Dodim stojí pamätník, o ktorom si mnohí ľudia myslia že je to práve pamätník postavený na pamiatku princeznej Diany. Lenže je to pamätník francúzsko-amerického priateľstva.  Pomník – zlatý plameň  nad tunelom sa premenil na miesto kultu kde pribúdajú kvety, amulety,  nápisy,  sviečky a modlitby za dušu Diany. Takže plameň pomníka sa obrazne povedané zmenil na “sviečku vo vetre”, ako znie názov piesne, ktorú na jej počesť zložil spevák Elton John. Postáli sme teda aj my pri pomníku, nahli sme sa ponad zábradlie nad tunel a pobrali sme sa do prístavu na vyhliadkovú plavbu po Seine. Je to zaujímavý a príjemný spôsob pozrieť sa na historické budovy a pamätihodnosti Paríža z inej perspektívy.  Vyhliadková loď mala dva poschodia. Keď sme sa ku nej blížili, ale sme  boli  ešte dosť ďaleko od nej, na jej palubu už začali prúdiť húfy turistov (samozrejme prevládali turisti z Japonska). Mysleli sme si že sa na ňu dostane asi jedna tretina ľudí čo boli v prístavisku a že na nás sa ujde buď ďalšia, alebo až tretia loď. Ale masa ľudí sa stále nejakým spôsobom dostávala na palubu, my sme sa ocitli tiež pred jej nástupným miestom a nakoniec čuduj sa svete, vošli sme sa  na loď tiež. Samozrejme vrchné poschodie bolo beznádejne obsadené, tak na nás vyšiel koniec lode v dolnej čast pri samotnom motore, ktorý bol tesne za poslednými sedadlami. Našťastie po vyplávaní lode sa naftový zápach rozplynul a tiahol sa kdesi za loďou a my sme sa kochali architektonickými pamiatkami na brehu, ktoré prechádzali okolo nás. Alebo sme prechádzali my okolo nich? Z reproduktorov na lodi sa celú plavbu ozývali v niekoľkých jazykoch sprievodné slová o pamiatkach ktoré sme míňali. Samozrejme slovenčina či čeština chýbala. Nechýbali však  jazyky francúzsky, anglický, nemecký, talianský a samozrejme japonský. Skoro by som zabudol na mosty cez Seinu. V Paríži ich je 37.  Sú nádherne zdobené, začínajúc hoci najstarším mostom Pont Neuf (1896), či najnovším  Passerelle de Solferino (1999), cez najbohatšie zdobený Pont Alexandre III. . Plavba trvala hodinu a mne osobne sa najviac páčila plavba popri Notre Dame, ktorý stojí na ostrove Ile de la Cité. Krásny bol pohľad z lode na Eiffelovku, ktorú začínalo obklopovať šero blížiaceho sa večera. Po plavbe sme vymenili loď za náš autobus a ten nás celkom slušne uťahaných po celodennom chodení mestom odviezol na hotel kde sa skončil náš prvý deň pobytu v Paríži.

Pamätník francúzsko-amerického priateľstva, o ktorom si mnohí ľudia myslia že je to pamätník princezny Diany.

Vjazd do tunela kde zahynula princezna Diana.

Plavba po Seine..

Takže  ako som v predošlej časti písal, sme ako prvý v Paríži navštívili Versailles. Tesne po obede sme sa rýchlovlakom presunuli do centra Paríža priamo k Eiffelovej veži.  Neodradila  nás ani záplava ľudí vzorne stojacich v kľukatom zástupe popri všetkých jej pilieroch, ani po zuby ozbrojení vojaci hliadkujúci pomedzi ľudí. Postavili sme sa teda tiež slušne na chvost radu k ostatným čakajúcim. Takto sme sa krok za krokom posúvali až k severnému pilieru, kde po zakúpení lístkov a kontrole ruksakov, kapsičiek či tašiek sme sa ocitli v miestnosti kde sa pristavoval výťah ktorý nás mal vyviezť pôvodne na najvyššie možné miesto na veži.

Lenže čo ako som chcel byť najvyššie, technické príčiny mi to znemožnili. Z dôvodu preplnenia najvyššej časti veže, kam sa dalo vyviezť, sa premávalo dočasne len do polovice a samozrejme vyššie začal výťah fungovať až keď sme sa my ocitli už dole. No ale myslím že aj tam kde sme boli sme mohli vidieť aký Paríž nekonečný je. Ešte ku tej kontrole pred vstupom na vežu. Kto mal pri sebe napríklad  malú Eiffelovku ako suvenír, či niečo zo skla, musel sa s tým rozlúčiť a veci končili v košoch pri kontrole. No a aká Eiffelova veža je?

Vysoká je 320 m a vyrástla v rokoch 1887-1889 podľa návrhov Gustava Eiffela.  Pôvodne  bola postavená ako symbol tzv. Svetovej čestnosti pri príležitosti 100 ročného jubilea Francúzskej revolúcie pre Svetovú výstavu konanej v roku 1889. Mala stáť len 20 rokov a potom ju mali zbúrať. Ale keďže vďaka svojej výške umožnila prvé transatlantické rádiové spojenie, tak ju nechali stáť.  A stáť bude isto iste aj naďalej. Proti stavbe veže sa postavilo mnoho francúzskych umelcov, medzi nimi aj  spisovateľ Guy de Maupassant, ktorý ju sám nazval „čiernym, obludným továrenským komínom“, pravidelne však navštevoval reštauráciu v nej umiestnenú. Keď sa ho opýtali prečo, odpovedal že preto, lebo je to jediné miesto v Paríži, odkiaľ vežu nemožno vidieť. Veža sa skladá  zo spleti 15 000 k sebe prikovaných kusov kovu, ktoré drží pokope 2,5 milióna nitov. Váži 7000 ton, stavali ju 22 mesiacov, vedie na ňu 1710 schodov. Veža má tri poschodia: prvé v 57 metroch, druhé v 115 metroch a tretie v 274 metroch. Na prvom a druhom poschodí sú reštaurácie. Z nich tá na druhom poschodí, s názvom Jules Verne je prístupná len súkromným výťahom.

Veža stojí v parku Champ de Mars (Martove pole). Šírka parku je 500 metrov a dlhý je 1 km. Na jednom konci stojí École Militaire (vojenská škola), druhý ohraničuje Seina. Pôvodne táto plocha slúžila ako cvičisko vojenskej akadémii. Práve z tohto parku sa v roku 1783 odpútal zo zeme prvý balón bratov Robertovcov. V období Francúzskej revolúcie tu konali státisícové zhromaždenia. V roku 1815, po svojom návrate z Elba tu cisár Napoleon vyhlásil novú ústavu. Súčasnú zelenú podobu získal park až v roku 1908. Na druhom brehu Seiny, s ktorým spája Martovo pole most Pont d lena postavený za Napoleona I., je nízky pahorok a na ňom stojí Palais de Chaillot. Jeho dejiny siahajú až do dôb Kataríny Medicejskej. Palác  sa skladá z dvoch veľkých pavilónov, ktoré sa rozkladajú do dvoch krídel, spojených centrálnou terasou so sochami z pozláteného bronzu. V týchto dvoch pavilónoch sú dnes tri múzeá: Musée National de la Marine (Múzeum námorníctva), Musée de l Homme (Múzeum človeka s významnými antropologickými a etnologickými zbierkami) a Musée des Monument Francais (Múzeum francúzskych monumentov, ktoré predstavuje širokú umeleckú panorámu od karlovského obdobia). Pred pavilónmi smerom k Eiffelovej veži sú záhrady, odkiaľ je najlepší výhľad na Eiffelovu vežu. V ich strede je veľké jazero s vodopádmi a fontánami.

Ešte zaujímavosť o Eiffelovej veži: Veža sa maľuje každých 7 rokov a jej namaľovanie, pri ktorom sa spotrebuje 50 – 60 ton farby, trvá 15 mesiacov. Len s použitím štetcov 25 maliarov pokryje farbou plochu 20 tisíc m2.

V pozadí priblížený Montmartre kde sme sa vybrali o dva dni neskôr...

Martovo pole na konci s vojenskou akadémiou

a o 180 stupňov, za Seinou Palais de Chaillot s jazerom a záhradami, v pozadí mrakodrapy La Défense

Na takejto a možno aj na tejto lodi sme sa o necelé dve hodinky plavili po Seine

mravenisko...

Tento rok sme s manželkou zamenili dovolenkové  čľapkanie sa v mori, či túlanie sa po Slovensku za poznávací zájazd do Paríža. Bol to dávny sen manželky, ktorá furt vravela, že keď budeme na dôchodku, pôjdeme sa pozrieť kade sa to promenádovala tá Angelika. No lenže spoliehajte sa na to že sa dôchodku dožijeme. Hlavne v týchto krkavčích dobách a hlavne pri zvyšovaní sa veku dosiahnutia vytúženého dôchodku. Tak som jedného januárového dňa sadol k internetu a listoval som si cestovnými kanceláriami s ponukami poznávacích zájazdov do Paríža. Po niekoľkých neúspešných pokusoch, kde buď taký zájazd neponúkali, alebo ak aj áno, nevyhovoval termín, našiel som v jednej cestovke zájazd ako šitý na mieru. Akurát som sa obával toho, že to bolo len na 5 dní aj s cestou. Ale 3 dni na prvý raz hádam budú stačiť na základné obehnutie pamiatok Paríža, povedal som si a následne som to povedal aj manželke. No nestačilo. Hlavne mne nie, človeku ktorý si potrebuje každý objekt záujmu vyfotiť a následne natočiť. Program bol nabitý až práskal vo švíkoch a už aj to hovorilo že je toho veľa a pritom tak málo času. Ale predbehnem čas a skonštatujem, že neľutujem.  Bolo tam krásne. Či po stránke počasia, tak aj náplňou programu a vyčerpávajúceho sprievodného slova  našej sprievodkyne.

Cesta do Paríža bola v pohode. Pre niekoho dlhá, pre niekoho nekonečná, pre mňa pohodová. Nejakých 22 hodín z Banskej Bystrice nie je až tak veľa.  Počas cesty nám naša sprievodkyňa púšťala filmy aby nás viac navnadila na Paríž. Tak sme mali možnosť zhliadnuť Chrám Matky Božej, Amelia z Montmartu a Edit Piaf. Do Paríža sme prišli ráno a hneď sme si to namierili do Versailles, kde sme prišli pred deviatou, teda medzi prvými. Parkovisko sa ale začalo rýchlo zapĺňať atobusmi, z ktorých sa vyrojili davy turistov.  Najviac tam bolo asi Japoncov a Rusov. O 9:00 hod. sa otvorila brána Versailles a masa ľudí zaplnila nádvorie, kde sa hadil kľukatý rad až po vchod do zámku.

Versailles vzdialené od centra Paríža nejakých 20 km je najviac  preslávené asi svojim zámkom,  teda honosným kráľovským palácom, ktorý v Európe nemá obdoby. Château de Versailles vznikol v čase vrcholu kráľovskej moci vo Francúzsku ako symbol absolutistickej monarchie. Spočiatku sídlili francúzski králi v zámkoch na Loire, až neskôr sa presťahovali do Paríža, do Louvru  a za kráľa Ľudovíta XIV. – Slnka sa kráľovskou rezidenciou stalo práve Versailles, ktoré túto funkciu plnilo až do Francúzskej revolúcie, kedy bola kráľovská rodina opäť donútená presťahovať sa do Paríža a zámok sa tak už nikdy viac nestal kráľovským sídlom. Začiatkom 17. storočia tu ešte žiaden zámok nestál, Versailles bolo len dedinkou, kam chodil Ľudovít XIII. na poľovačky. Po tom, ako tu kúpil pozemok, dal tu postaviť vidiecke sídlo, neskôr prerobené na poľovnícky zámoček dnes tvoriaci jadro paláca. Až za vlády Ľudovíta XIV., ktorý sa tu snažil vyhnúť búriacemu sa Parížu získalo Versailles v podstate dnešnú podobu, čím sa stalo veľkolepým zámkom s rovnako veľkolepými záhradami, ktorých súčasťou sú i ďalšie dva paláce – Veľký a Malý Trianon. Versailles bolo svedkom mnohých historických udalostí.  Bolo to napríklad otvorenie posledného zasadania Generálnych stavov – začiatok Francúzskej revolúcie, tiež tu bolo podpísaných mnoho zmlúv (Versailleská zmluva alebo Versailleský mier), roku 1768 tu bol schválený predaj Korziky Francúzsku od Janovskej republiky. Roku 1783 sa  vo Versailles uskutočnil vôbec prvý let teplovzdušného balóna, ktorého experimentálnou posádkou boli tri zvieratá.

Celý komplex Versailles obsahuje okrem už troch zmienených zámkov a záhrad či početnými impozantnými fontánami popri menších pavilónoch ešte aj napríklad umelú Kráľovninu dedinku. Od roku 1979 je Versailles zapísané v zozname Svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Potom, ako sme  vystáli kľukatý rad ku vchodu do zámku a kontrole tašiek, batohov a brašní sme sa dostali do útrob zámku. Nakoľko bola sezóna a ešte nedeľa, predierali sme sa chodbami zámku z miestnosti do miestnosti plece pri pleci s ľuďmi snáď z celého sveta. Ale ako som už písal najviac tam bolo Japoncov a Rusov. Tí sa samozrejme museli vyfotiť pred každým exponátom, takže zdarne prispievali k spomaleniu pohybu a dostupnosti ku skvostom expozícií. Nakoniec sme boli  radi že sme sa ocitli pri východe, aj keď zámok je nádherný a bolo veru na čo sa pozerať a obdivovať. Zo zámku sme sa dostali do nádherných Verailleských záhrad, ktoré hrali všetkými možnými farbami na čele so zelenou a hrajúcimi fontánami, od ktorých sa šírila nádherná hudba. Fontány hrali v čase medzi 11:00 – 12:00 hod.  a mali sme to šťastie že sme tam práve vtedy boli. Mať tak celý deň, určite by tam bolo vždy niečo nové a krásne obdivovať.

Ale aby som len nepísal, prikladám niekoľko záberov zo zámku a zo záhrad.

Tu vidieť nekonečný rad pred vstupom do zámku Versailles